V tomto roku nás čaká volebná turistika. Otvoria sa nám volebné miestnosti pre voľby prezidenta, europoslancov a krajských samospráv. Viac ako inokedy môžeme rozhodovať o osude politikov. Práve teraz sme pre nich najdôležitejší.
Už žiadne voľby nemajú prívlastok - historicky prvé. Skôr ide o zabehnutý volebný rituál. Tretia priama voľba prezidenta i tretie regionálne voľby sú tradičným plebiscitom. Najmä ak fungujú už podľa zabehnutých pravidiel. Päťročný mandát poslancov Európskeho parlamentu bol dostatočný na to, aby presvedčili ľudí o svojej práci a krajinu o samotnom prínose. Tí, ktorí doteraz rozhodovali, nemusia sľubovať. V prvom rade by mohli pripomenúť svoje úspešné rozhodnutia. Ostatní kandidáti sú na tom trochu ináč, ale o nič výhodnejšie. Namiesto sľubov by však mohli ponúkať. Dávať niečo iné, ako sú slogany a posolstvá.
Voľby sú príležitosťou kandidovať i voliť. Právo voliť je však len šancou, ktorú môžeme, ale aj nemusíme využiť. Tak ako sa slobodne rozhodujeme (ne)zúčastniť na voľbách, rovnako slobodne rozhodujeme o tom, komu dáme svoj hlas. Určitú úlohu v tom zohrávajú nielen vedomosti a poznatky o práci prezidenta, poslaní regionálnych samospráv a vplyve Európskeho parlamentu, ale aj predvolebná kampaň.
Tá je klasicky vedená v duchu predvolebných sľubov, prepočtov na konkrétne cieľové skupiny, kalkulácií s mediálnym priestorom a určite i priazňou počasia. Ináč povedané, kalkulovaním so všetkým, čo môže rozhodnúť. Pri nízkej volebnej účasti je dôležitý každý hlas a v tomto prípade platí, že menej znamená viac. Najmä vtedy, ak menej voličov dáva šance na výraznejšiu výhru, kandidátovi, strane či koalícii.
