Tomáš Janovic pestuje dobrý zvyk: na konci roka posiela priateľom PF v podobe skladačky s aforizmami. Tohtoročnú skladačku som si našiel v schránke 23. decembra a objavil som v nej okrem iných vynikajúcich aforizmov aj takýto hľa, nazvaný KEĎ SÚDRUHOVIA ŽARTUJÚ: „Nenormálne časy nazývali normalizácia."
Na druhý deň som kráčal na štedrovečernú večeru k rodine hore bratislavským korzom a tešil som sa - ako každý rok - na pokojnú prechádzku medzi siedmou a ôsmou hodinou večer stíchnutým a takmer ľudoprázdnym Starým Mestom. Veď tak to má byť, Vianoce sú predsa sviatky pokoja. Ale kdeže! Po každom desiatom kroku niekde nado mnou, za mnou, či vo vedľajšej ulici vybuchla „petarda", vo vzduchu zakvílila raketa, rozprskla sa svetlica. Štedrý večer ako vojenské cvičenie. Sviatky pokoja ako delostrelecké manévre.
Nenormálne časy = normalizácia, sviatky pokoja = kanonáda... hotové zmätenie slov a pojmov! Pripomenulo mi to iné „zmätenia", ktoré mali svoj morbídny pôvab. Keď ešte v ére ZSSR zostrelili sovietske vojenské stíhačky juhokórejské civilné lietadlo, oznámili oficiálne miesta verejnosti, že „let bol zastavený". O pár rokov neskôr, počas vojny v Juhoslávii, vojnový zločinec generál Mladič vyhlásil o uväznených holandských vojakoch jednotiek UNPROFOR, že sú „hosťami bosnianskych Srbov". Warren Christopher odsúdil vraždenie civilistov v Groznom ruskými vojskami priam salónnym diplomatickým obratom ako „elimináciu žien a detí v Čečensku". V porovnaní s tým dnes také módne a elegantne znejúce slovo „sebareflexia", ktoré v slovenskom politickom newspeaku nahradilo niekdajšiu súdružskú „sebakritiku", znie celkom milo a nevinne.
