Minister kultúry sa koncom minulého roku v istom denníku vyjadril k chystanej novele zákona o štátnom jazyku, lebo podľa jeho slov sa novela stáva predmetom hystérie. Jazykový zákon už raz spoločnosť na Slovensku zbytočne rozbúril a zrejme sme viaceré a viacerí podľahli ilúzii, že to bolo naposledy. No tentoraz je to možno aj prvý raz v histórii ľudstva, čo sa k takejto agende hlási strana, tváriaca sa ako sociálnodemokratická.
Hystéria je však zbytočná, lebo minister kultúry v onom článku píše, že „novela zákona o štátnom jazyku nereguluje individuálne rečové prejavy osôb vystupujúcich na verejnosti. Pokuta teda nehrozí každému, kto sa prehreší proti spisovnej slovenčine..."
Musím sa priznať, že mi odľahlo. Už som sa bála, že prídeme o malebné prezidentské „predsi", nehovoriac o trojchlapovom slotovskom skloňovaní. To by bola škoda, lebo podobné jazykové prejavy nás držia do poslednej chvíle v napätí.
Čo pád, to prekvapenie, čo väzba, to bujará inovácia. Veď koncovky v našom rodnom jazyku sú ťažká vec, ustrážiť ich najmä pri kumulovaní nadávok nie je ľahké, ale čo tam po tom, hlavne, že rečník vymenuje a patrične označí všetkých nepriateľov. Minister kultúry preto urobil veľmi dobre, že vysvetlil, o čo v jazykovom zákone nepôjde. Inak by niektorých verejných činiteľov zachránila už len poslanecká imunita.
