Slovenskí nacionalisti budú onedlho (14. marca) neporovnateľne pompéznejšie oslavovať sedemdesiate výročie vzniku inej Slovenskej republiky, hoci od nej svoju dnešnú štátnosť neodvodzujeme a hodnotíme ju skôr ako náš historický faux pas.
Čiastočne to spôsobuje práve ten zmätok okolo dátumov. Prvého prvý 1969 sa Slovenská republika narodila v rámci československej federácie a 1. 1. 1993 ako dvadsaťštyriročná z tohto zväzku odišla. Narodeniny by sa však mali počítať odo dňa zrodu, nie odo dňa osamostatnenia. Ktorému z nich by teda skôr slušal štátny sviatok?
Otcovia zakladatelia
Lenže ten prvý dátum svedčí o veľmi neslávnom, ponižujúcom zrode štátu. Vznikol totiž v okupovanej krajine, z milosti diktátora Brežneva ako jeho vazal. Tým sa výrazne podobal svojmu predchodcovi, Tisovej republike, ktorá za podobných okolností vznikla z Hitlerovej milosti. Či si pamätníci ešte spomenú, kto sa stal prvým predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky? Akýsi Štefan Sádovský. Či si ešte pamätajú, ako Slovenská republika pred štyridsiatimi rokmi vznikala, kto sú jej otcovia zakladatelia? Ťažko, lebo poväčšine nevstúpili do dejín a ktorý áno (Husák?), tak len ako ich negatívna postava.
Dnes by som to vedel vysvetliť inteligentnejšie, lebo už viem, ako to všetko dopadlo. Pre autenticitu však budem citovať svoj názor z januára 1969: „V československej jari 1968 sa do slovenskej politiky prakticky nedostávajú noví ľudia. (...) Táto zostava sa vezie so slovenskými nacionálnymi požiadavkami. V ich mene podporuje Dubčeka pri riešení politickej krízy na prelome rokov 1967 a 1968. V ich mene zahajuje útok proti Novotného režimu osobnej moci, ktorý jej umožňoval nanajvýš politicky živoriť, odmietal jej vstup do veľkej politiky a odsudzoval ju k úlohe provinciálnych prisluhovačov. Ak až do januára 1968 v podstate ignorovala a potláčala myšlienku federácie, teraz urobila zásadný obrat: stavia sa do čela boja za jej realizáciu. V dôsledku takejto politiky sa celonárodné hnutie za federáciu postupne zámerne mení na široký nacionálny a niekedy aj nacionalistický prúd. Prejavom tohto prúdu sú známe púte na Bradlo, obnovenie štefánikovskej tradície, rozvírenie diskusie o slovenskom znaku a slovenskej hymne, nadväznosť na štúrovskú tradíciu a tradíciu SNP atď. Toto všetko sa využíva i zneužíva.
Na Slovensku nebola možná demokratizácia bez toho, aby v jej základoch nespočívalo heslo federalizácie. Lenže jestvujúca slovenská politická reprezentácia rozdelila tieto dve stránky jednej a tej istej veci na dve po sebe nasledujúce úlohy a tak v mene federalizácie odsunula vlastne slovenskú demokratizáciu do pozadia. Vyhovovalo jej to a preto to urobila predovšetkým kvôli sebe. Pod touto zámienkou si udržiavala relatívne pokojnejšie, skonsolidovanejšie a zjednotenejšie Slovensko a bránila sa každému pokusu o vlastný demokratizačný pohyb poukazom na to, že v našej národnej veci musíme postupovať jednotne ako celok, že ju nesmieme podrývať vytyčovaním iných, širších úloh.
S augustom 1968 prichádza na slovenskú politickú scénu dr. Husák, ako prvý tajomník ÚV KSS preberá požiadavku federácie v tejto kvalitatívne novej situácii a to aj s určitým nevyhnutným nacionalistickým zdôvodnením. Dr. Husák sa tak stáva oficiálnym predstaviteľom slovenskej národnej veci a od začiatku vytyčuje koncepciu, že august na tejto veci nič nemení, ba práve naopak, pre jej realizáciu treba novú situáciu plne využiť.
V augustových dňoch sa práve takýto nástup novej slovenskej politickej reprezentácie prijímal so značnými rozpakmi - a to dokonca aj na Slovensku. Vzniklo podozrenie, že Slováci zneužívajú situáciu, že rozbíjajú takú potrebnú československú všeľudovú jednotu, že chcú z československej krízy vyťažiť maximum pre seba. Príležitostná nacionalistická argumentácia pri riešení jednotlivých pálčivých otázok oprávnenosť tohto podozrenia ešte znásobovala.
