Legendou má byť bývalý Vysokoškolský klub Socialistického zväzu mládeže v Bratislave, kam sa priemerný vysokoškolák dostal len po obskúrnej známosti s púšťačmi alebo s normalizačnými funkcionármi vo vedení klubu. Alebo ako ja s rozzúrenou odmietnutou partiou rozbitím brány či z Kollárskej ulice cez okno.
Legendou má byť úzka, škaredá a špinavá kaviareň U Michala na bratislavskom korze, jediná kaviareň v okolí okrem hotelových, a preto počas pracovnej doby už od rána preplnená normalizačnými, ako aj duševne nepracujúcimi. Skoro popoludní bolo v opare lacnej kočiš vodky počuť už len ožraté mrmlanie budúcich bardov, uslintané nadávky, dokonca nacionalistické, ba sem-tam aj zauchá.
Legendou má byť bratislavský Park kultúry a oddychu, ktorý čoskoro po otvorení prestal prevádzkovať záhradu, golfové ihrisko, detské ihrisko, lunapark, a ani čaje o piatej či rozprávkové popoludnia pre deti dlho nevydržali. Vydržali však monštruózne normalizačné hudobné festivaly, napočudovanie tanečné, a preto neškodné preteky a konferencie od výmyslu komunistoidného sveta - od partajných cez medzinárodné mierové po vojenské a pionierske. Vydržala športová hala.
Legendou je vraj muzika, ktorú človek chtiac-nechtiac so zúfalstvom počúval nielen na úradoch z rozhlasu po drôte, prečo jeden z kamarátov, kunsthistorik, vyletel z konečne nájdeného zamestnania vo výrobnej hale na telefónne súčiastky. Po troch dňoch chytil amok a zo všetkých nosných pilierov pozhadzoval rádiové debničky s jedným voliacim gombíkom a jedinou stanicou s kvičaním stredného prúdu.
