Na prvý pohľad to vyzerá, že ide o marketingový ťah (Francoise Gilotová: Žila som s Picassom?), ale na druhý sa to vyjasní: Jana Juráňová napísala parabiografickú prózu, ktorej rozprávačkou a zároveň hlavnou postavou je naozaj manželka básnika Pavla Országha Hviezdoslava Ilona - rozprávanie sa však vedie v tretej osobe. Tým si autorka vytvorila komfortnú pozíciu: byť súčasne in aj out - rozprávať za Ilonu Országhovú aj o nej, byť ňou a súčasne mať od nej odstup. Touto dvojpozíciou sa jej darí demonštrovať, ako Ilona vnímala seba vo vzťahu k Hviezdoslavovi a zároveň ako ona, Jana Juráňová, vníma a hodnotí Ilonu, jej manželstvo a, samozrejme, Hviezdoslava.
Do hviezdnych diaľav
Jana Juráňová prikladá zväčšovacie sklo na vcelku konvenčný manželský zväzok dominantného muža a submisívnej ženy. Zaujímavým ho robí fakt, že dominantný muž funguje ako významná osobnosť kultúrneho a spoločenského života na zapadnutom (hornouhorskom) Slovensku poslednej štvrtiny 19. a prvej štvrtiny 20. storočia a submisívna žena je dievča z dobrej meštianskej rodiny, bystré, študované až v Prahe, ktoré má rozhodne mentálne i intelektuálne na viac než len na konvenčné postavenie opatrovateľky rodinného kozuba.
Na druhej strane je tu pevný fundament hodnôt a tradícií malého mesta a malej spoločnosti. V zaľúbeneckom vzťahu s Ilonou budúci bard rozhodne nehrá prvé husle, ale Ilona vie, že „si musí splniť povinnosti," a tak sa učí od mamičky „ako viesť dom, ktorý je pre celé mesto významný tým, že v ňom žije významný muž".
Z lásky, z povinnosti, z vernosti dobrým mravom prijme svoj údel - žiť s najväčším slovenským básnikom. To znamená byť po jeho boku, ale o krok späť. Starať sa o jeho (najmä hmotné) blaho a keď treba, reprezentovať. (Ale zväčša netreba.) Nenarúšať jeho pokoj, zvyky a rituály.
Cenou za to je potlačené Ilonino ja. Identita redukovaná na rolu manželky barda. „Započula aj také lichôtky, vraj, aká milá osôbka je to, aká je pekná, pravá dáma, ani sme nevedeli, že má takú milú žienku." Prijíma fakt, že jej muž „ju odbehol do hviezdnych diaľav..."
Jej občasné pokusy prejaviť sa autenticky a osobnostne, nie iba ako manželova servismanka, Hviezdoslav v zárodku potláča: „Keď jej dal čítať Eža Vlkolínskeho, len tak veselo poznamenala, že podľa nej sú tí ľudia akosi pridlho na svadbe, až je to únavné. Čakala, že ocení jej dôvtip a že si dá povedať, veď to myslela dobre. No urazil sa na smrť. (...) Niekoľko dní sa s ňou rozprával len formálne a nasilu, nevšímal si ju, hoci mu nosila kávu, olovrant, upratala mu izbu, kým bol na prechádzke, pripravila mu raňajky, vyvetrala, dala obed. Jedával sám vo svojej pracovni, aby ju potrestal. (...) Bodaj čert vzal Vlkolínskych, čo ju do nich? Veď nie je hlúpa. Chodila do dobre školy, odmalička číta knihy, vždy mu chcela byť rovnocennou partnerkou." Práve tou sa nikdy nestala.
