Škôlka patrila k mojím najobľúbenejším povinným zariadeniam. Preto som považovala za výhodu, že jej budova je blízko môjho rodičovského domu a zostali sme v kontakte. Počas dospievania som popri nej chodila do samoobsluhy a teraz ju vždy vidím z cesty, keď idem domov. A tak môžem pozrieť do očí sebe - škôlkarovi. A živo si na ten škôlkarský život ešte pamätám. Vlastne stále pokračuje...
Vydarené je, že poslanci Starého Mesta schválili, že z mojej škôlky sa stane senior centrum. Takže je nádej, že asi o tridsať rokov sa tu opäť stretnem so svojou prvou láskou a starými priateľmi.
Nedávno ma však do škôlkarských pomerov vrátil aj raper Rytmus. V celostranovom rozhovore na kultúre v SME. Spomínalo sa tam totiž, že raper na kritiku svojho cd v novinách reagoval tým, že vynadal mamičke recenzenta. Toš, také sú zásady drsného gangster rapu. Ty na mňa, ja na tvoju mamu. Dnes s odstupom času raper hovorí, že vtedy cítil, že „musí zájsť za hranice" a že v tom boli emócie. Je to taká predškôlkarská filozofia. Lebo aj v škôlke ak boli emócie, vyhrážali sme sa navzájom svojimi tatkami. Ako v starom anglickom filme Kes, keď chlapec, ktorého trestá učiteľ, povie, že naňho zavolá svojho tatka a učiteľ odpovie - ja zavolám svojho, ten je šampión... Aj v predškolskom veku sme počas vojny ženy, deti a zvieratá z bojov vynechávali. Rytmus však musel chodiť do nejakej inej škôlky. Asi preto si dal na obal svojho nového cd aj holú riť. (To je náš Ritmus!)
