Ráno jasné ako strata pamäti, napíše Básnik, aby bolo o čom rozmýšľať. Z toho by mohlo vyplývať, že mračiace sa ráno, ba celý sychravý a chmúrny deň veľa vedia a všetko si pamätajú. V taký deň sme s dcérou v kaviarni U Denka stretli Básnika. Sedíme tam s priateľmi ako „v hodinkách zarosených na vnútornej strane sklíčka" okien, štíhla sekundová ručička obieha okolo nášho stola, akoby nás obsluhovala, vysýpala popolník a všetko nám spočítala a inkasovala. Platíme aj za poéziu, tá je najdrahšia.
Básnik mi do svojej knihy Básne I (Modrý Peter a Koloman Kertész Bagala) píše venovanie Ivanovi bez pút srdečne Ivan Štrpka, Levice Vianoce 2008. Slovo „bez pút" je tam preto, aby bolo o čom rozmýšľať, rozvíjať a rozširovať významy slov, dávať skutočnosti nové súvislosti a ďalší zmysel.
Lebo putá sú priateľské a sú aj väzenské. Práve o tých druhých rozprávam Básnikovi, pretože sa práve vraciam z nemocnice, kde na chodbe pred ambulanciou čaká väzeň s putami na rukách, sprevádzajú ho dvaja ozbrojení strážnici. Možno sú to škrabkači z povolania, lebo väzeň má kožnú chorobu a putá mu zväzujú ruky, no podľa dohovoru o ľudských právach má nárok na škrabkanie za uchom, na chrbte i na pätách. Chudákovi choroba umožní dostať sa na čas medzi ľudí, bolesť akoby ho oslobodzovala, pri vyšetrení ho lekár na chvíľu zbaví pút. Vyzerá to ako metafora, ktorú s Básnikom v kaviarni konštruujeme, objasňujeme i zahmlievame, smútime aj sa smejeme. Nechceme sa zbaviť týchto svojich pút, ani jarma priateľstva, družnosti, lásky, poézie, darovania a všetkých prastarých hodnôt.
