Na Slovensko prišiel po dvoch týždňoch ruský plyn. Teda z Ukrajiny, pretože ruský plyn z Česka už od nedele na Slovensko prúdi a vďaka nemu sa podarilo rozbehnúť zastavené továrne. Koniec plynovej krízy však nie je dôvodom na oslavy, ale časom, keď treba začať rátať škody. Škody, ktoré idú v prípade Slovenska do stoviek miliónov a teraz nemyslím slovenských korún, ale eur, a nebyť prvých dosahov globálnej ekonomickej krízy, mohli byť ešte oveľa väčšie.
Stačí sa pritom pozrieť do Česka, kde sa plynová kríza vôbec neprejavila a život bežal ďalej. A už preto, aby sa podobná situácia na Slovensku neopakovala, treba si odpovedať na otázku, ako je to možné.
Dôvod je jednoduchý. Česi Rusom a Rusku nikdy úplne neverili, prinajmenšom od novembra 1989. Likvidácia Pražskej jari a husákovská normalizácia boli pre veľkú časť Čechov natoľko drsným životným zážitkom, že ich to z rusofílie vyliečilo najmenej na dve generácie. To neznamená, že by Česi boli rusofóbni, to by Karlove Vary a Mariánske Lázně nehovorili po rusky a Praha by nebola plná ruských turistov, ale jednoducho, predovšetkým pokiaľ ide o Rusko ako štát, dávajú si pozor.
Česi pochopili prví
Česi po rozdelení federácie ako vôbec prví z postkomunistických krajín pochopili, že okrem bezpečnosti vojenskej a politickej existuje i bezpečnosť energetická. Vďaka tomu vznikol napriek neustávajúcemu napätiu okolo sudetských Nemcov ropovod do bavorského Ingolstadtu, ktorým dnes Česko kryje štvrtinu spotreby ropy dodávkami z Azerbajdžanu. Vďaka takémuto uvažovaniu má Česko dnes aj plynovod z bývalého východného Nemecka, ktorým môže dovážať a aj dováža časť svojej spotreby zemného plynu z Nórska, ktorý síce nie je lacnejší než ten z východu, ale nie je z Ruska. V neposlednom rade tu je i nová atómová elektráreň Temelín, keď si Česko nenechalo do svojej energetickej politiky hovoriť od susedného Rakúska. A napriek obrovským tlakom, hrozbám i blokádam hraníc nakoniec dostavalo nielen prvý, ale i druhý blok Temelína.
To, ako vážne sa otázka energetickej bezpečnosti v Česku berie, je vidieť i na tom, že už niekoľko rokov má Praha svojho zvláštneho veľvyslanca pre túto otázku, Václava Bartušku, ktorý vyrástol na medzinárodne uznávaného odborníka. V neposlednom rade je tu spoločnosť ČEZ, ktorá napriek tomu, že je vlastníctvom štátu, funguje vďaka motivačnému systému manažérov ako súkromná firma a je jedným z najväčších a najúspešnejších energetických koncernov v Európe a najvýznamnejším českým zahraničným investorom.
