Kedysi, keď sa voda sypala a piesok sa lial - presnejšie - minulý august v Kremnici, som nazbierala odvahu a predstavila som sa pani Radičovej, aby som jej ponúkla svoju pomoc. Dojem, ktorý som z nášho krátkeho rozhovoru mala, bol povznášajúci: pani Radičová je neobyčajne kultivovaná a vnímavá dáma, s výrazným zmyslom pre humor. Od novembra 1989 to bolo po prvýkrát, čo som dostala chuť sa v niečom osobne angažovať.
A potom sa čosi stalo: na verejnosti sa začala objavovať akási nie vydarená, zvulgarizovaná kópia tejto osobnosti. Zo začiatku som tomu nerozumela, vysvetľovala som si to klasickým obrazom dobrého kráľa so zlými radcami, ale nedávno - pri sledovaní šantenia na televíznej obrazovke - som si uvedomila hroznú pravdu: toto naozaj nie je skutočná Iveta Radičová!
Tú skutočnú zlá macocha kamsi skryla, aby mohla podhodiť svoju vlastnú nehodnú dcéru, z ktorej chce urobiť kráľovnú. Nalíčila ju, aby nás zmiatla, naučila napodobňovať hlas a pohyby, ale zabudla na dušu, ktorú tomuto plagiátu nedokáže vdýchnuť. Pretože tá skutočná pani Radičová, tá by určite nikdy v komerčných televíziách neprezentovala svoje intímnosti, nežmurkala by v Smotánke, nezdôverovala by sa Na streche. Hovorila by o tom, čo hýbe krajinou - nie o sebe. Bola by neochvejne tou neobyčajne kultivovanou vnímavou dámou so zmyslom pre humor.
