Slová v titule tejto úvahy, naznačujúce akúsi konkurenčnú protikladnosť medzi subjektivitou a objektivitou, vyvolávajú otázku, či sa prostredníctvom daného kontrastu možno zmocniť objektov (patrí medzi ne i umenie), ktorých hodnotenie sa bez spolupráce subjektívneho a objektívneho činiteľa nezaobíde. Už okrídlené vyjadrenie „proti gustu žiaden dišputát" poukazuje na výraznú subjektívnosť, na právo človeka dívať sa na predmet zo svojho vlastného stanoviska, ktoré sa spravidla nedá dešifrovať a objektívne vysvetliť. Tým nadobúda slovo vkus odtieň tajomstva.
Prečo sa mi páči práve táto, a nie iná žena, prečo ma vábi to, voči čomu iný, približne rovnaký typ človeka zostáva ľahostajný? Je nepochybné, že kritika, ktorá má v ľudskom živote veľký význam už tým, že odlišuje kvalitu od nekvality, dobro od zla a pod., dosahuje vážnosť najmä vtedy, keď máme pocit, že je spravodlivá. Mala by teda inklinovať k objektivite, i keď jej nositeľom je v humanitnom svete človek so svojím osobitým, tajomným, v dôsledkoch subjektívnym vkusom.
Kritika i vkus sa najčastejšie spájajú, priam zrastajú s umeleckou oblasťou, sú teda neodmysliteľnou súčasťou umenovedy. Vzniká otázka, ako v tejto sfére zladiť subjektivitu s objektivitou, pravdu tajomne individuálnu s pravdou akceptovateľnou a zodpovedajúcou skutočnej povahe umeleckého diela.
