Slová „povznesený, povznesenosť, povzniesť, povzniesť sa" majú v našom slovenskom chápaní prevažne pozitívny význam. Možno je to preto, že hádam od čias romantizmu bolo treba slovenský národ ustavične povznášať - dvíhať ho na vyššiu úroveň. Povznášanie bol záslužný a ušľachtilý cieľ aj čin. Staré dejepisy aj klasická literatúra sú plné konštatovaní o tom, ako a kto slovenský národ povznášal - kultúrne, hmotne a morálne. Súčasný stav v spoločnosti nás však presviedča o tom, že veľa sa „na tomto poli" asi neurobilo.
Ak je človek už konečne „povznesený", teda na určitej výške s hlavou dohora, ľahšie nadobúda povznesenú náladu, teda akúsi slávnostnosť a euforickosť v prežívaní a správaní, veľkorysosť, a od toho je už iba krôčik k schopnosti nepodliehať nepodstatným veciam, revanšistickým postojom, byť povznesený nad malichernosti. Do povznesenej nálady - ako hovoria slovníky, sa však dá dostať aj za pomoci malého množstva alkoholu. Celkom na konci významovej škály je aj negatívna vlastnosť povznesenosti, ktorou je pýcha a povýšenecká ľahostajnosť.
V súvislosti s takto chápanou „povznesenosťou" rozmýšľam o slovách, ktoré pri úvahe o súčasných amerických voľbách použil holandský filmár a spisovateľ Leon de Winter (denník SME, 10. 1. 2009, článok publikovaný v prílohe Fórum). K voľbe amerického národa sa stavia kriticky a vidí v nej iba akúsi demonštráciu „vznešenej morálky", nadobudnutie „lacného historického pocitu", dokazovanie si vlastnej „mravnej povznesenosti": „Plno amerických voličov chcelo dokázať, že minulosť zahanbujúceho otroctva definitívne nechali za sebou, a tak sa odhodlali staviť na muža, ktorý síce nemal skúsenosť s vládnutím a nemohol sa preukázať ani žiadnymi zvláštnymi zásluhami na poste senátora, no mohli sme ho považovať za kultivovaného černocha."
