Kontroverzný český výtvarník David Černý (ružový ruský tank na Smíchove, svätý Václav na obrátenom koni atď.) dostal od svojej vlády zadanie (a peniaze) na „umelecký projekt, vytvorený pri príležitosti českého predsedníctva v Rade Európy", ktorý by ukázal „celok Európy z uhľa pohľadu 27 umelcov z jednotlivých členských štátov EÚ".
Trochu iná káva
Zadarilo sa. Po inštalovaní diela v Bruseli vysvitlo, že 27 výtvarníkov z EÚ rovná sa jeden Černý plus dvaja-traja Česi v pozadí, umelecký projekt je megapazl vyskladané z modelov, ktoré tvoria obrysy 27 členských krajín EÚ a „náplň" v ich hraniciach sarkastickou metaforou vyjavuje nejaký zásadný politický problém konkrétneho štátu.
To, čo nasledovalo, nebolo nijakým prekvapením: s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa dalo predpokladať, že keď bude europlastiku robiť David Černý, je na škandál „zaděláno". Prví oficiálne a veľmi tvrdo formulovali svoje výhrady Bulhari - výtvarník vyplnil obrys ich krajiny množinou tureckých záchodov. Druhí sme nemastno-neslano zaprotestovali my telefonátom ministra zahraničných vecí Jána Kubiša podpredsedovi vlády Českej republiky pre európske záležitosti Alexandrovi Vondrovi. Vraj nám stačí ospravedlnenie, náš segment na Entrope môže ostať.
„K Európe a jej mysleniu patrí sebareflexia, kritický duch a schopnosť vnímať seba samého aj okolitý svet so zmyslom pre iróniu," stojí v explikácii pôvodného Černého konceptu. Politická satira má svoje úskalia aj doma, nie to ešte v medzinárodných dimenziách, len si spomeňme na dánskeho výtvarníka Kurta Westergaarda, ktorému sa za karikatúru Mohameda doteraz islamisti vyhrážajú smrťou. To však bola trochu iná káva.
No tak ako vtedy aj teraz sa vyrojili megabity tisíckrát omletých rečí na tému sloboda tvorby a neprípustnosť cenzúry verzus urážka národa a štátu. Na rozdiel od kauzy s karikatúrami je však tentoraz výsledkom trápnosť, lebo podpora slobody prejavu sa minula účinkom - nekonvenčný umelec si nestojí za svojím dielom. Ospravedlnil sa českým politikom, že ich mystifikoval, a mieni vrátiť štátny príspevok na projekt, českí politici sa zasa ospravedlnili Európe, keďže výtvarník ich podviedol, dielo je už upravené - Dánsko a Taliansko bolo na Entrope ešte pred jej odhalením „mierne" pozmenené, Bulharsko z nej celkom vypadne alebo sa aspoň zakryje, s Nemeckom je tiež problém.
Táto bizarná kauzička na warholovských pätnásť minút slávy zatienila aj plynovú krízu, akurát že za týždeň sa český „kritický duch" zľahka scvrkol na sadrového trpaslíka.
Slovensko, ako vieme, pojednal David Černý ako štangľu maďarskej salámy previazanej „piros-fehér-zsold" trikolórou. Nijako sa mi nedarí nájsť relevantný dôvod na národný či štátny protest. My trošku skôr narodení máme v živej pamäti, že za komunizmu bola maďarská saláma značkou najvyššej lahôdkarskej kvality (a ceny) a zároveň absolútne nedostatkovým tovarom. Museli ste mať sakramentsky dobre známeho mäsiara, aby ste ju zohnali a mohli ju venovať ako vítané „všimné" doktorom, úradníkom či automechanikom. Zato domácej nitrianskej, prešovskej či liptovskej salámy bolo na pultoch dosť...
Kostlivec v skrini
A teraz vážnejšie. Ak ma na Černého Entrope niečo naozaj popudzuje, tak je to výtvarníkov alibizmus (ak už nemám rovno povedať zbabelosť), s akým zobrazil svoju vlastnú krajinu. Český segment Entropy je, s prepáčením, sračka - obrys štátu, cez ktorý na digitálnom displeji prúdia výroky prezidenta Václava Klausa, nemôže nikoho osloviť, pretože jednoducho nenesie v sebe nijakú pregnantnú ideovú ani estetickú výpoveď a tým pádom nemá nijakú emocionálnu silu. Ten „artefakt" nemôže nadchnúť ani naštvať, pretože je sofistikovaný, zmyslovo neuchopiteľný, racionálne mdlý, insiderský. Že by práve Klausove výroky boli tým českým štátnym „kostlivcom v skrini"? Kam sa hrabú na holandské minarety či poľských homosexuálov....
David Černý jednoducho sklamal tam, kde mal byť z podstaty najkonkrétnejší a najostrejší, zlyhal práve v tej deklarovanej „schopnosti vnímať seba... so zmyslom pre iróniu". Že by zapracovala tá najrafinovanejšia zo všetkých cenzúr - vnútorná? Nechce sa mi totiž veriť, že by sa nedostavil nápad. Čo tak Česko ako pena na pive? Česko ako Švejk? Česko ako Klabzubova jedenástka, v drese ktorej by nastúpili trebárs Miroslav Grebeníček, Josef Vondruška, Viktor Kožený, Radovan Krejčíř...
Apropo, špeciálne pre Slovensko má táto kauza aj ďalší rozmer. Už teraz môžeme rozmýšľať, čím očaríme dvadsaťsedmičku, keď sa európska ruleta dokrúti až k nášmu úniovému predsedníctvu. Čo tak mapa Európskej únie, krížom cez ňu od Lisabonu po Bukurešť nápis Veľkoslovenská ríša, uprostred Svätopluk na koni obklopený húfom „starých Slovákov", nad ním Jánošík v krpcoch a s valaškou a kdesi v rožku nenápadný nápis (v azbuke) So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak? To azda predýcha aj Nicolas Sarkozy.
Medzi jeho posledné básnické zbierky patria Myš dobrej nádeje, Očné pozadie, Stala sa nám láska a Staré železo a Hahaiku.
Vydal tiež štyri knihy piesňových textov, štyri knihy rozhovorov a tri knihy politickej esejistiky.