Veď naša finančná politika je vyvážená, naša vláda sedí pevne na svojom mieste, naše atómové reaktory sú pripravené na spustenie, v našich automobilkách vládnu dobrá nálada a optimizmus, naši susedia hľadia na nás s bázlivou úctou.
A o niekoľko mesiacov budeme mať ešte lepšiu náladu, lebo naša krajina sa politicky i mentálne ďalej vyvíja a Európa bude len „zírať". Totiž, v tomto roku čakajú krajinu až dvoje vážne voľby. Budeme voliť prezidenta a poslancov do Európskeho parlamentu. A ja už teraz viem, aké pozitívne zmeny prinesú tieto voľby do života krajiny.
Takýmto optimistom som preto, lebo v roku 2004 som v istom hlásení Eurostatu čítal, že viac ako štvrtina slovenskej mládeže sa jednoznačne identifikuje ako európska. Toto percento bolo podstatne vyššie ako podobné ukazovatele susedných krajín. Európske normy sú prvoradé pre 25 - 26 percent našej mládeže a až potom sa mienia zaoberať „rodinným striebrom" a celú Európu považujú za svoju vlasť práve tak ako Slovensko. Čiže sa identifikovali ako dobrí patrioti, ale predovšetkým ako ozajstní Európania.
Problém bol však predovšetkým v tom, že väčšina týchto mladých ľudí nežila doma, ale v zahraničí. Väčšina z nich pracovala na Britských ostrovoch (a tam znelo vyhlásenie européer oveľa lepšie ako slovenský či rumunský gastarbeiter).
