Znásilnené slová a pojmy stávali sa komplicmi režimu. Tak ako kľúčové slovo „demokracia" prekoval na väzenskú mrežu, zneužil aj nevinné slovíčko „lektor". Pri dávnom latinskom pomenovaní čitateľa po stáročia naskakovala predstava človeka nad knihou, ktorý prinajmenšom od antiky svojou aktivitou rozširuje sféru civilizácie.
Nie že by vtedy, v časoch panického strachu z kníh a myšlienok, lektor prestal čítať. Naozaj nie. Mnohí z nich čítali dokonca oveľa pozornejšie a v texte nachádzali možné i nemožné skryté významy a odbojné posolstvá. V novej represívnej funkcii sa zmenili na akúsi literárnu Pomocnú stráž Verejnej bezpečnosti. Pretože každé slovo, od literatúry až po to nevyslovené v pantomíme či v balete, bolo treba preveriť. Mocné lektorské zbory boli prvou záchrannou sieťou ideovej čistoty.
Aj títo literárni vigilanti mali nepochybne pôžitok z čítania - asi taký, ako poľovník, ktorému sa podarí zostreliť vzácneho chráneného vtáka. Nie zo súzvuku, ale zo súboja na život a na smrť s autorovými myšlienkami.
Jeden z vtedajších Veľkých inkvizítorov má svojím spôsobom pravdu, keď v nedávnej rozsiahlej obhajobe vlastných normalizačných aktivít popri iných perlách ducha vyhlásil: „Lektori ako inštancie objektívne pomáhali spisovateľom i vydavateľom, tým aj literatúre..." Ibaže, žiaľ, ich „pomoc" slúžila literatúre predovšetkým proti nej samej, dojímavo ju chránila pred originálnym myslením a tvorivými výbojmi vybočujúcimi z oficiálnych koľají.
