Na plesy nechodíme. Môj muž o tom napísal báseň. Keby sme teraz aj chceli ísť, už sa nepatrí. Báseň treba dodržať. Odcitujem z manželovej básne posledné štyri verše: „Miláčik, na ples nepôjdeme viac /to je to, čo ma bolí na starobe. // Spomeň si, nech ťa to tak nebolí /nikdy sme na nijakom neboli."
V tomto sa nepodobám na svojich rodičov. Tí plesy milovali. Môj otec žil v Bratislave a mama na Orave. Mama chodievala na plesy do Bratislavy, a keď bol na Orave hasičský bál, otec naň pricestoval z Bratislavy.
U Čapurdovcov
Mama si dávala šiť šaty (a nielen plesové) u pani Čapurdovej. U nej šili všetky učiteľky aj z okolitých obcí. Pani Čapurdová šila všetky šaty na jednu muštru, učiteľky boli spokojné, nezávideli si. Niekedy sa nepodarilo zohnať rovnakú látku, ale taký bol socializmus - v ktorom bolo inak všetko rovnaké, len vtedy nie, keď ste to potrebovali. Ženy zastávajúce iné profesie, napríklad predavačky, alebo ženy „od atramentu", ako sa hovorilo úradníčkam alebo účtovníčkam na JRD, šili u sestry pani Čapurdovej, tiež krajčírky. Nevedno prečo to tak bolo.
