Kríza, znie to hrozivo v každej oblasti, lebo kríza je ten rozprávkový drak, ktorému odtneš jednu hlavu a hneď vyrastie ďalšia a veselo chrlí oheň a strach. Hľadajú sa zbrane a prostriedky ako z krízy von, rozdelení sa začínajú spájať a krízy, ktoré boli jednotlivo spravodlivo rozdelené, sa vlievajú do mohutného spoločného koryta a potopa sa blíži.
Ktovie, či Noe dokončil svoj koráb, aby zachránil pár spravodlivých. Noe je zatiaľ neidentifikovateľný, nezvládol by nával tlačiacich sa do korábu, ten vystúpi z anonymity, keď kríza bude za nami, ale vtedy už bude aj nával na miesto Noema. O koráboch ani nehovoriac. S krízou sa stretávame už od detstva, až má človek dojem, že prvé slovíčko, čo by sme batoľatá mali naučiť, by mala byť „klíza", a nie mama, ako to bolo pôvodne zaužívané. Dieťa vyrastá celkom prirodzene v kríze, rodičia prežívajú manželskú krízu, otec krízu stredného veku, súrodenec krízu puberty, so susedmi práve prežívame susedskú krízu a štát, v ktorom žijeme, prakticky z krízy nevychádza.
Žijeme s krízou dnes a denne, ale aspoň chodíme do práce.
A tu už prestáva všetka zábava. Predstava, že človek nemá prácu, je desivá. Leňošiť sa dá, uprostred práce oprieť sa o lopatu, aká to slasť, ale o čo sa oprieš, keď je lopata fuč! Ako dobre, že nie som vyštudovaný ekonóm alebo analytik. Nemusím trpieť komplexom menejcennosti, že neviem zasiahnuť a pomôcť v ťažkých chvíľach národa.
Po sviatkoch som na otázku ako sa mám zvykol odpovedať, že čakám, kedy sa prejavia príznaky hladu, aby som mohol zasa normálne a zdravo žiť. Po hojnosti a prepchávaní to muselo prísť, keď sme si sami nevedeli povedať dosť a uskromniť sa, byť len o vode a chlebe, chodiť pešo a zohrievať sa pod perinou, tam sú naše vlastné zdroje, v tom nie sme od nikoho závislí. Teplo, čo si vlastným dychom pod perinou vytvoríme, je naše, nemusíme ho nikomu odovzdať.
