Komu pamäť ešte nezlyhala, pamätá si nielen totalitné časy s tvrdou cenzúrou a Ústredným výborom strany, ktorý diktoval všetko, čo sa v krajine smelo alebo nesmelo robiť, hovoriť a myslieť, ale pamätá si aj časy mečiarizmu, nápadne podobné tým totalitným a vykazujúce viaceré znaky štátneho teroru. Veľmi dobre si pamätáme, ako selektívne boli vyberaní novinári a redaktori, s ktorými sa Mečiar so svojou suitou bol ochotný rozprávať, a naopak, ktorí boli takpovediac vykázaní za dvere.
Jedni sa svojou bezhraničnou lojalitou vyhrievali v jeho priazni, iní museli pre pravdu čeliť zastrašovaniam, fyzickým útokom, alebo výbuchu auta. Veľmi dobre si pamätáme, že v časoch pasienkového narcizmu bol práve dnešný prezident hlavným sekundantom pri všetkej tej arogancii, neslušnosti, klamstvách, ignorovaniach nálezov Ústavného súdu, protiústavnom vyhodení poslanca z parlamentných lavíc (prípad Gaulieder) i osočovaniach vtedajšej hlavy štátu.
Nech má prezident akýkoľvek chabý slovník a nech sa akokoľvek mýli a hovorí brbty, jedno v demokracii nesmie: oklieštiť slobodu, a to ani zdanlivo nezávažným gestom. Že to robil ako predseda parlamentu a ako pravá ruka svojho politického vodcu, je jedna vec (rozhodne však nie iba vec minulosti; je to vec našej pamäti a našej schopnosti k rezistencii voči tým, ktorí tak konali, svoje konanie bagatelizujú a naďalej si nárokujú na zotrvanie vo verejnom priestore). Platí však, že zo svojej vlastnej kože a zo svojho charakteru sa človek len tak ľahko nevyzlečie.
