Raz začas si vraj treba posedieť s kameňmi. Najlepšie mlčky, v úzkom kruhu. Kamene sa môžu však stať aj vášňou. Johan Wolfgang Goethe si do svojich denníkov z ciest predtým, ako vyrazil do Talianska, napísal, že sa tentoraz bude snažiť nezbierať kamene. Tie majú totiž tendenciu sa vŕšiť. A plniť - kufre, batohy. Rozodierať vrecká. Ťažiť.
Malé deti si kamene, za chrbtom dospelých, tajne strkajú do ucha či do nosa. Skúšajú si rôzne veľkosti. A niektoré padnú ako uliate.
Poznám príbeh malého dievčatka, ktorému musel kameň z nosa vyťahovať doktor. Tak sa tam usadil. A ono potom nahováralo svojich kamarátov: Dajte si kameň do nosa, doktor vám ho vyberie.
Sú však aj ľudia, ktorí kamene jedia. Čínsky spisovateľ Dai Sijie opisuje stretnutie s horalom, ktorý návštevy pozýval na pol deci a k tomu ako zájedku ponúkal kamene. V slanom náleve. Poomáľali ich v ústach, pocicali a vypľuli na dlážku. Z kameňov.
Tak sa žilo v Číne ešte pred krízou. Tá je dnes usadená ako kameň v každom nose, ktorý má aspoň jednu dierku. Omáľame ju v ústach, ciciame kovovú chuť.
V Nemecku štát prispieva ľuďom, ktorí si kúpia namiesto starého nové auto. Aby podporili nemecké automobilky. Ale vraj si Nemci kupujú najmä autá ázijských výrobcov.
Slovenský premiér sľubuje, že tým, ktorí prídu o prácu a nebudú môcť splácať hypotéku, pomôže štát. Teda my všetci. Aj tí, čo sme si hypotéku nemohli dovoliť.
Myslím, že štát by mal doplácať ľuďom aj na plesové róby.
