Dúfam, že nebudem obvinený zo šírenia poplašných správ, keď poviem, že naše zdravotníctvo sa už roky nachádza v neradostnom stave. Za dvadsať rokov od prevratu sa vyskytli viaceré pokusy o nápravu, väčšinou iba čiastkové, ak nie priam príštipkárske, a u rozličných vlád často aj protichodné. Nie som odborník a neviem ponúknuť nijaké spásne riešenia, azda len útechu, že s podobnými ťažkosťami sa borí zdravotníctvo aj v iných, hospodársky vyspelejších krajinách - napríklad vo Veľkej Británii tiež zápasia s dlhými čakacími lehotami na operácie, s nedostatkom financií, zdravotných sestier či lôžok, takže občania, ktorí si to môžu dovoliť, sa radšej chodia liečiť do Francúzska. Reformu systému zdravotného poistenia už dlho chcú aj v Spojených štátoch.
Sme s manželkou už vo vyššom veku a ľahšie i vážnejšie neduhy nás nútia čoraz častejšie vyhľadávať lekársku pomoc. Na základe spoločných rodinných skúseností môžem s potešením konštatovať, že napriek spomínanej situácii nášho zdravotníctva sa u zdrvujúcej väčšiny lekárov, sestier i ďalšieho personálu stretávame s ústretovým, chápavým, jednoducho povedané ľudským prístupom. Je obdivuhodné, že v stresujúcich podmienkach a pri množstve prípadov, ktoré musia denne riešiť, dokážu v pacientovi vidieť nielen diagnózu, ale aj človeka. Pacienti sú, pravdaže, rôzni, ale zoči-voči bielym plášťom sú všetci vo veľmi zraniteľnom postavení. Sú ako deti, túžia sa s dôverou odovzdať do povolaných rúk, a ak získajú takýto pocit, vedia sa s chorobou ľahšie vyrovnať. Netvrdím, že je to správne, ale je to tak, a treba oceniť, že väčšina lekárov a zdravotníkov berie na to zreteľ.
