Nezamýšľal som sa však nad tým, keď som skúšal jeho hrúbku pred dvadsiatimi rokmi.
20. januára 1989 zavreli Václava Havla (za to, že si uctil pamiatku Jana Palacha) - zozbieral som odvahu a ešte v ten deň som protestoval proti jeho zatknutiu, a neskôr aj proti jeho odsúdeniu.
„Nespravodlivý trest nepostihol len Václava Havla, nie iba spisovateľskú obec - ale celú našu vlasť. Rozsudok Obvodného súdu pre Prahu 3 poškodil meno ČSSR na celom svete," napísal som 28. februára 1989 vo vyhlásení, ktoré som poslal aj Milošovi Jakešovi.
A podarili sa mi aj iné veci. Keď napríklad v Čechách zakázali spoločný projekt štyroch divadiel Cesty, křižovatky, jízdní řády, môj podpis - podpis člena rady Kruhu priateľov českej kultúry - stačil, aby sa to mohlo predviesť na Slovensku.
Nečudo, že ma hrialo hrdé zadosťučinenie, keď divadelný umelec Arnošt Goldflam usádzal mňa aj moju dcéru pred jedným z predstavení Hanáckého divadla: „Tady jsou hezká místečka..."
Stuhol som až o chvíľu, keď sa začalo hrať a ten istý divadelný umelec Arnošt Gold〜flam vykríkol z javiska do tmy, ale presne smerom ku mne: „Támhle sedí zasloužilý umělec, ale pro mne je to vobyčejnej šašek."
