Tak teda, už niekoľko dní jazdíme pekne poslušne päťdesiatkou. Aj minister Kaliňák mal z nás hneď v prvý deň platnosti nového cestného zákona radosť. Pred kamerami porozprával, ako cestou do televízie videl niekde na ulici bicyklistu, pekne vyštafírovaného v reflexnej veste, aj prilbu mal na hlave. A jeho tak potešilo, že národ poslúcha, až podľahol pokušeniu - necitujem presne - nielen trestať pirátov, ale aj odmeňovať vzorných vodičov. Ja teda už len dúfam, že aj vodičky.
Ťažko povedať, z čoho minister usúdil, že intelektuálna úroveň obyvateľstva Slovenskej republiky je na takej úrovni, že jeho návrh zarezonuje v mysliach a vyvolá nejaké reakcie. Že by zo súčasných už pomerne dlho a napriek všetkému pretrvávajúcich preferencií jeho strany? Ale nechajme politiku. Predstavujem si to takto: Idem si pekne v správnom pruhu a správnou rýchlosťou, „stredník" neukazujem, jazyk nevyplazujem ani rukou od lakťa na nikoho nemierim. Zrazu ma zastaví hliadka. „Pani vodička, ste si vedomá..." a ja idem do kolien, blednem, no policajt sa usmieva. Vraj ma už dlho sleduje. Zahmlí sa mi pred očami a od šťastia ani poriadne neviem, čo hovorí. Keď mi všetko tretí raz zopakuje, pochopím, že má zo mňa radosť, lebo som ani netelefonovala, ani nijaké iné neprístojnosti som nestvárala, aj doklady mám, aj žltú vestu som si už dávno pre istotu obliekla, a tak mi udelia odmenu. To je život! Človeku sa hneď lepšie jazdí. A ministrovi zrejme tiež. Veď medzi takými poslušnými sa dá sem tam aj prekľučkovať, určite šikovnejšie než medzi cestnými pirátmi. Prefrčí okolo nás, aby mal dobrý prehľad, koľko nás je - poslušných.
