Táto celosvetová finančná kríza vyzerá naozaj vážna. Iste každého zasiahne, ale poézii to, verím, neuškodí. Venovať sa poézii je veľmi ekologická záležitosť, a pritom úsporná. Najväčšie náklady sú na teplo, lebo písať sonet a cvakať pritom zubami, to si odporuje. A sedieť nad stránkou v teplom oblečení, to spútava telo i ducha. Medzi prekladateľmi, v organizácii, ku ktorej patrím aj ja, sa potichu vyhlásilo, že tento rok by mal byť rokom poézie. Je to interná informácia, ale napokon, načo to tutlať. Chceme poéziu prekladať, a hovoriť o tom. Viem, že ľudia teraz majú veľa iných starostí, ale napokon aj malá iniciatíva je lepšia než nič.
Možno v tomto období všetko, čo sa napíše a preloží, nebude možné vydať. Hlavná vec, aby to bolo urobené. Nezávisle od tohto nášho programu - oslovili ma dvaja vydavatelia s návrhom na spoluprácu pri vydávaní poézie. Nové finančné toky zo zahraničia sa v literatúre nečakajú, o našich domácich finančných zdrojoch zatiaľ veľa nevieme, ale práca by mohla byť urobená. Pripomína to možno starý odeský vtip „Žora, peč rybu. - Ako, veď rybu nemáme? - Peč, peč, ryba bude."
Preklad poézie sa nemusí hneď sekať do počítača. Ja to svoje pečiem rukou na starom papieri, a len to, čo odolá času a dodatočným prevereniam, naťukám do počítača. Možno nebude počítač, možno nebude prúd, ale preklad, dúfam, bude. Málo energie elektrickej, viacej vlastnej.
