Vládni politici sa ako manny nebeskej chytili výrokov Daniela Lipšica, ktorý sa podľa nich priznal k politickej korupcii. Pomocou primitívnej interpretačnej prešmyčky označili opozičnú prezidentskú kandidátku Ivetu Radičovú za profitérku z „kupovania poslancov".
Toto obvinenie vo svojom vystúpení v parlamente zopakoval minulý týždeň jeho predseda Pavol Paška. V tradícii zneužitia ústavnej funkcie na účely straníckej politiky a propagandy nadviazal na jedného zo svojich predchodcov - úradujúceho prezidenta a vládneho prezidentského kandidáta Ivana Gašparoviča, ktorého Paškova strana prezentuje ako „dobrého kandidáta".
Predseda Smeru Robert Fico vyzýva médiá na korektnú diskusiu o kvalitách kandidátov. Ako si ju predstavuje Smer, predviedol v parlamente Paška. Treba sa mu napriek tomu poďakovať, lebo svojím exkurzom do predchádzajúcich volebných období podnietil na použitie tohto prístupu aj voči ostatným kandidátom, najmä voči úradujúcemu prezidentovi. Každá korektná diskusia sa musí zakladať na faktoch a pravde. Pravda, pravda, nič iné než pravda - tak by malo znieť heslo korektnej diskusie. Aká je teda pravda v prípade kandidáta Gašparoviča?
Menšie zlo
Ivan Gašparovič sa stal v roku 2004 prezidentom náhodou. Bol zvolený ako „menšie zlo" v súťaži s Vladimírom Mečiarom. Pred druhým kolom nemohol Mečiar použiť v súperení so svojím niekdajším blízkym spolupracovníkom presvedčivé argumenty, diskvalifikujúce Gašparoviča: tie by sa totiž obrátili proti samotnému Mečiarovi, ponorenému do kompromitujúceho bahna rovnako hlboko ako Gašparovič. Ani nezávislé médiá nepripomínali niektoré viac než problematické stránky Gašparovičovej minulosti - možnosť víťazstva Mečiara vyvolávala v nich úzkosť a nútila na sebareguláciu.
Po víťazstve Gašparoviča sa celkový diskurz zmenil, do popredia sa dostali otázky spojené s výkonom mandátu (športové autá, fujara, vzťah k vláde, prekáračky s Mečiarom, kritika Maďarov). Znamená to však, že Gašparovičova minulosť, najmä jeho pôsobenie na čele parlamentu v rokoch 1994 - 1998, je už premlčaná?
Ani náhodou. Dnes je oproti voľbám 2004 situácia odlišná. Desivá možnosť mocenského návratu autoritárskeho vodcu už neexistuje. Zato však dôvody, ktoré diskvalifikujú Gašparoviča, stále trvajú. Fakt, že ako „menšie zlo" bol na vlastné prekvapenie do prezidentskej funkcie zvolený a potom ju päť rokov vykonával, ho ex-post neamnestuje za to, čo ako predseda parlamentu páchal v období mečiarizmu. Aj Slovensko je dnes iná krajina než v roku 2004. Dnes sme už členmi Európskej únie a NATO, spoločenstiev demokratických štátov, a tomuto by mal zodpovedať výber ľudí do kľúčových štátnych funkcií.
Gaulieder a iní
Premiér pod ťarchou početných publikácií o vykričanom prípade Františka Gauliedera veľkoryso pripustil, že médiá sa môžu venovať aj tejto problematickej stránke Gašparovičovej minulosti (veď napokon, ako by nie, keď sám ho pred šiestimi rokmi odmietal ako politického partnera).
Nejde však iba o prípad Gauliedera. Zbavenie mandátu poslanca proti jeho vôli bolo epizódou v reťazi krokov a udalostí, ktoré spolurežíroval terajší prezident, keď bol šéfom parlamentu. Ich spoločným menovateľom bolo zámerné odstraňovanie základov ústavnosti a právneho štátu. Gašparovič de facto rezignoval na ústavou predpísané povinnosti a hral úlohu lojálneho a príčinlivého straníka (tak ako to robí dnes jeho verný nasledovník Paška, hoci výšin svojho učiteľa zatiaľ nedosahuje).
Činnosť parlamentu pod vedením Gašparoviča v rokoch 1994 - 1998 je odstrašujúca. Pekne sa to začalo ihneď po voľbách 1994 - snahou zbaviť mandátu poslancov, zvolených za Demokratickú úniu. Inými slovami išlo o snahu vyhodiť z parlamentu stranu, ktorá nevyhovovala víťaznej strane, členom ktorej bol aj Gašparovič. Ak by sa vtedy šialený Mečiarov plán realizoval, dnes by sme zrejme za obdobie neslobody nepovažovali iba roky 1948 - 1989, ale aj roky 1994 - 1998. Známa parlamentná noc „dlhých nožov" 3.- 4. novembra 1994, v dôsledku ktorej opozícia nezískala nijaké miesto vo vedení parlamentných výborov a v kontrolných výboroch nezískala žiadne zastúpenie (!!!), sa zapísala medzi aktíva vtedajšieho predsedu parlamentu najžiarivejšími zlatými písmenami.
