Dielo Milana Rúfusa, ktorý zomrel 11. januára, poznám, paradoxne, zo všetkých troch najmenej, pretože som si k nemu zatiaľ nedokázal naplno nájsť cestu. Rád čítam Mandeľštama, Pasternaka, Morgensterna, Skácela, Celana, Lowella, Plathovú či Mayröckerovú, ale Milan Rúfus ma dosiaľ neoslovil tak, ako títo básnici a poetky. Spoznal som jeho rané básne, aj tie najnovšie, niekoľko politických či určených deťom. Nepovažujem sa však za znalca poézie.
Zarazilo ma, keď Štefan Hríb práve vtedy v Rádiu FM povedal svoje nešťastné vyjadrenie, že Milan Rúfus „robil blbosti". Nejde iba o nepísané pravidlo, že o mŕtvych sa v prvých dňoch po smrti hovorí len neutrálne alebo dobre (čo platilo napríklad aj pre Jörga Haidera v Rakúsku). Ide skôr o to, že Štefan Hríb mnohokrát verejne vyhlásil, že beletriu ani poéziu vôbec nečíta, a to dokonca s istou hrdosťou, hoci vo väčšine krajín by to pre moderátora relácií, kde sa často preberajú kultúrne témy, znamenalo blamáž.
