spomienky.
Išli sme po meste, ja a otec. Tak, ako sme chodievali, pravdepodobne na jednej z popoludňajších prechádzok. Práve sme prešli priechod pred Priorom, ktorý vtedy ešte nebol Tescom, okolo budovy Generálnej prokuratúry, tam, čo je teraz oproti na rohu Slovenská sporiteľňa a veľké kníhkupectvo, bývalý Luxor. (Súčasné sa mieša s minulým.) Asi to bolo pred Vianocami a otec sa ma asi spýtal, čo mi má priniesť Ježiško. Lišiacky a hrdo som vyhlásila, že ja už to predsa dávno viem. Že žiadny Ježiško neexistuje, tak nech sa tu, prosím, na nič nehráme. To si už presne nepamätám, pamätám si však presne, čo mi na to otec odpovedal.
Prísne, hoci môj otec bol málokedy prísny, len vo vážnych chvíľach a keď išlo o vážnu vec. Aj teraz sprísnel a ja som vedela, že som prestrelila. Že som povedala niečo, čo som nemala. Keď otec povedal, že Ježiško nám odkázal, aby sme sa mali radi, a my si preto dávame na Vianoce darčeky, a je úplne jedno, či nám ich nosí Ježiško, lebo v skutočnosti ide o to, že sa máme radi. Veľmi som sa vtedy hanbila. Jasne som cítila, že som si to zle premyslela. Že som argumentovala nesprávne a moje chytráctvo nebolo namieste. Ešte aj dnes, snáď po dvadsiatich piatich rokoch cítim tú hanbu. Odvtedy verím na Ježiška.
A tak je to aj s Valentínom. Ja to všetko viem. Je v móde na Valentína nadávať a ostentatívne ho nesláviť. Je to importovaný sviatok. S našimi tradíciami nemá nič spoločné. Vnucuje sa nám a vtiera, zarába sa na ňom. A nehovorím, že to nie je pravda. Ale zároveň je to deň, keď si môžeme ukázať, že sa máme radi.
Niežeby sme si to inokedy neukazovali. Alebo nemali ukazovať. Aj darčeky si môžeme dávať aj inokedy ako na Vianoce.
V našej rodine sa vždy veľa oslavovalo. Oslavoval sa prvý jarný deň. Posledná májová sobota a prvá júnová. Posledný víkend školského roku a prvý prázdninový. Medzitým sa oslavovalo vysvedčenie a potom to, že je to práve týždeň do odchodu na dovolenku. Napríklad k starej mame do Žiliny. (Keď už spomínať, tak poriadne.) Oslavy pozostávali hlavne zo slávnostného pocitu. Často sa v slávnostný deň nedialo vlastne nič, čo by sa nedialo aj inokedy. Šli sme do cukrárne a pozrieť sa do papiernictva. Nejde o to, že by sme to inokedy nerobili, ale cítili sme sa sviatočne. Mali sme sviatočnú náladu.
Čo by sme tak dnes oslávili? Pýtal sa otec mamy a mňa vo víkendové rána. Všetci sme sa zamysleli a vymýšľali dôvod na oslavu. A potom sa slávilo. Valentín nie je tak celkom náš, ale to nie sú ani kukurica a zemiaky. Ani Hondy a Suzuki nie sú naše, a spolu so zemiakmi a kukuricou nám robia dobrú službu. Aj Valentín nám môže poslúžiť, ak ho šikovne využijeme. Môžeme ho využiť na oslavu. S tými, ktorých máme radi.
Svetlana Žuchová (1976)
vyštudovala psychológiu a medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Žije v Prahe a Bratislave. Vydala zbierku poviedok Dulce de leche a novelu Yesim. V týchto dňoch jej vychádza román Zlodeji a svedkovia.