spomienky.
Išli sme po meste, ja a otec. Tak, ako sme chodievali, pravdepodobne na jednej z popoludňajších prechádzok. Práve sme prešli priechod pred Priorom, ktorý vtedy ešte nebol Tescom, okolo budovy Generálnej prokuratúry, tam, čo je teraz oproti na rohu Slovenská sporiteľňa a veľké kníhkupectvo, bývalý Luxor. (Súčasné sa mieša s minulým.) Asi to bolo pred Vianocami a otec sa ma asi spýtal, čo mi má priniesť Ježiško. Lišiacky a hrdo som vyhlásila, že ja už to predsa dávno viem. Že žiadny Ježiško neexistuje, tak nech sa tu, prosím, na nič nehráme. To si už presne nepamätám, pamätám si však presne, čo mi na to otec odpovedal.
Prísne, hoci môj otec bol málokedy prísny, len vo vážnych chvíľach a keď išlo o vážnu vec. Aj teraz sprísnel a ja som vedela, že som prestrelila. Že som povedala niečo, čo som nemala. Keď otec povedal, že Ježiško nám odkázal, aby sme sa mali radi, a my si preto dávame na Vianoce darčeky, a je úplne jedno, či nám ich nosí Ježiško, lebo v skutočnosti ide o to, že sa máme radi. Veľmi som sa vtedy hanbila. Jasne som cítila, že som si to zle premyslela. Že som argumentovala nesprávne a moje chytráctvo nebolo namieste. Ešte aj dnes, snáď po dvadsiatich piatich rokoch cítim tú hanbu. Odvtedy verím na Ježiška.
