„Je nespravodlivé, že rodičia majú svoj svet, a dieťa len svet ich," uvažuje jedna z dospievajúcich hlavných postáv novely Vincenza Ceramiho Sklený chlapec. Jeho slová mi prichádzajú na um vo chvíli, keď sa v Múzeu hračiek v Norimbergu pozerám na čudesné modely pivovarníckych kotlov, ktoré mali azda kedysi slúžiť ako dôvtipná hračka a zároveň vypovedať o vzťahu ľudí k remeslu s dlhou tradíciou.
Deti chtiac-nechtiac aj takýmto spôsobom vstupovali a vstupujú do sveta, ktorý vytvárajú dospelí, a podvoľujú sa ich predstave, že je nesmierne dôležité a užitočné zorientovať sa v ňom čím skôr. Ich vlastný, úplne iný svet, v ktorom sa na úkor reality presadzuje fantázia, je neraz marginalizovaný a z tohto hľadiska sa často vníma ako nepraktický a jeho využiteľnosť v neskoršej, „tej dôležitejšej" fáze života ako výrazne ohraničená.
Len skúste vysvetliť výrobcovi detských pivovarníckych kotlov, že opak je pravda, že obyčajný kúsok drievka, ktorý sa v rukách dieťaťa vďaka fantázii postupne mení na sto najrôznejších, úplne konkrétnych predmetov, mu môže priblížiť skutočnosť oveľa presvedčivejšie než dopodrobna prepracovaný zmenšený model čohokoľvek.
Svet detí býva pre výrobcov detských pivovarníckych kotlov nebezpečný a pravidlá, ktorými sa riadi, by po uvedení do platnosti hoci len na krátky čas mohli ich veľký svet, založený iba na tom, čo je, veľmi rýchlo zrúcať. Preto je nevyhnutné všetko prepracovať do najmenších detailov, prenechať fantázii len minimálne miesto.
