Poetického barda pochovali, ako sa patrí, pri oslave zosnulého boli i tí, ktorí jeho verše nečítali, prišiel i prezident, ktorého študenti kedysi prezývali Ičo Blech.
Viera Prokešová, poetka, prekladateľka, redaktorka a neúnavná korektorka veľa, veľa kníh nás krátko po Vianociach opustila. Dozvedel som sa to o dva týždne neskôr z internetových správ Aspektu. Médiá to nezaznamenali. Bolo to želanie rodiny, alebo to znamená iba to, že na redaktorov a korektorov si netreba spomenúť? Kto má čosi spoločné s kultúrou tlačeného slova, dobre vie: korektori pracujú ako včeličky. V knihe, ako v úľoch, je po opravách gramaticky čistý med slovenčiny. Verejnosť, čitateľ, vychytané chyby nevidí, a preto prácu, pri ktorej pracujúci zostáva lačným, nevie oceniť.
Viera Prokešová už nie je medzi nami. Skôr ako redaktorku a korektorku si ju však treba zapamätať ako poetku a prekladateľku.
Verše Viery Prokešovej neboli pre každého, vlastne iba pre tých, ktorí poéziu ticho, pre seba, čítajú, ale i tých je na Slovensku dosť.
„Viem o všetkom mojom,
čo príde. Kedy, ako,
s ním. Nemyslím na to,
nakoniec, aj keď je dlho
suchá zima, po čase
