Bolo by prežalostne smutno v tejto čudesnej krajine, keby sa umelci, intelektuáli, spisovatelia zaoberali len finančnou krízou, Lady GaGa a či Davida Černého švankesom, presburštom alebo tlačenkou, prípadne voľbou najmúdrejšieho prezidenta alebo najkrajšej prezidentky, ak by tu kdesi v jaskynnom podzemí, v katakombách, kdesi za hradnými múrmi a pred bránami nežila hudba alebo poézia.
Preto na písacom stole pod sklom nemám Baracka ani Ivetu a Dagmar, ale báseň Zbigniewa Herberta Odkaz pána Cogito, ktorú mi poslal kamarát. Opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš, opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato ako tí, ktorí šli cez púšť a hynuli v piesku, a odmenia ťa za to tým, čo majú poruke: bičom smiechu, vraždou na smetisku.
Zbigniew Herbert (1924 - 1998) sa preslávil najmä ako básnik, ba je označovaný za jednu z najväčších osobností poľskej a svetovej poézie dvadsiateho storočia, no popri poézii sa venoval i dramatickej tvorbe a esejistike. Výber z jeho textov Barbar v záhrade vyšiel pred časom v Kalligrame v preklade Karola Chmela. Citované slová sú totálne a absolútne bezútešné, ale ich vnútorná energia pravdivosti ma dokáže práve tým, paradoxne, akoby utešiť a posilniť aj v najhlbšej depresii. Toto nedokáže nijaký sladký a ružovkastý gýč politiky, umenia alebo hospodárskeho rastu a poklesu.
