Naše školstvo sa systémovo zakladá na množstve, na povrchovej úcte k ľahko kontrolovateľnej a viditeľnej vedomostnej kultúre, ktorá študentov v oblasti literatúry, o nej bude reč, nemotivuje k plnohodnotnému čítaniu. Vo veľkom množstve materiálu niet času na detail i napriek tomu, že práve on je kľúčom k estetickému zážitku a významovému uchopeniu textu. Všimnime si z tohto hľadiska problematiku detailu a celku u dvoch významných slovenských autorov.
V novele Alfonza Bednára Susedia nachádzame v ostrej vojnovej tematike aj takýto obraz popraveného človeka:
„Na stĺpe, asi dvanásť metrov nad zemou, visel na tenkom oceľovom lane Letanovský. Bol teplo oblečený v krátkom starom zimníku, na chrbte mal plecniak s pecňom chleba a litrovým hrncom masti."
Detailný záber na popraveného svedčí o rýchlosti ničivých síl, ktoré svojou údernou energiou nestihli zotrieť v „portréte" mŕtveho také aktuálne znaky živej ľudskej existencie, akými sú teplé oblečenie a čerstvé jedlo. Nefunkčnosť týchto vitálnych motívov, prerušených náhlou a predčasnou smrťou, zvýrazňuje silu a otrasnosť konca ľudského života vari ešte viac ako dokaličenie. Treba však k tomu dodať, že ten istý detail jedla a oblečenia využíva Bednár predtým i pri živom Letanovskom.
Iný slovenský autor Milo Urban pracuje vo svojej vrcholnej novelistike na rozdiel od Bednára s detailom oblečenia a obutia tak, že ho uplatňuje zväčša len pri mŕtvych. Zastrelenému Jánovi Štelinovi z novely Za vyšným mlynom „spoza košele už vychodili mravce". V nerozsiahlom priestore venovanom opisu mŕtveho sa okrem toho zjaví detail rozopätého kabáta a ešte raz sa zopakuje záber na rozdrapenú košeľu.
