Slovesá „brusliť, zabrusliť", hojne používané v súčasnej slovenskej internetovej komunikácii, vnímam ako ironickú jazykovú relikviu, ako jazykovú spomienku na „federálne" česko-slovenské časy. Vo vojenskej a v športovej oblasti sa vtedy asi najväčšmi prejavovala „českoslovenčina", čo bol prirodzený sprievodný jav jestvovania jednej armády a jednej športovej reprezentácie. Dobre si pamätám, ako hokejisti „bruslili" pred vlastnou bránkou a „zabruslili" aj pred bránku súpera aj vtedy, keď zápas komentoval slovenský komentátor a správne spisovne by boli mali „korčuľovať, prikorčuľovať, dokorčuľovať".
Výskumy pôvodu slov ukazujú, že české „brusle" nesúvisia s tým, že sa brúsia, ostria (to aj na Slovensku), ale s tým, že ako neznáma vec putovali do Čiech kedysi dávno z Bruselu (pozri napríklad Rakšányiová, J.: Holandské slová v slovenčine. In: Kultúra slova, 2007, r. 41, č. 3 a iné zdroje). Kým teda Česi sa pravdepodobne učili korčuľovať od Belgičanov, my sme sa korčuľovali skôr s Maďarmi, ich „korcsolya" je bližšia našej korčuli. České sloveso „brusliť" žije v istej vrstve slovenčiny naďalej zrejme aj preto, že dnes sa k nemu pridala zvuková a významová asociácia s anglickým „to browse" (prehliadať si, prezerať si, listovať, zbežne čítať) a dôvod na slangové uplatnenie „bruslenia" sa posilnil. Dnes sa teda „bruslí" prevažne v sieti internetu.
