Priestor – verejnoprávny rozhlas, zákonom zaviazaný na šírenie objektívnych informácií, podporu umenia a kultúry, a čo sa týka času, nuž deň pohrebu samotného spisovateľa. Dnes už je jasnejšie, že ho k bizarnému publicistickému výkonu primala skôr neodolateľná príležitosť streliť si od pása a trocha menej už hlboké presvedčenie o ničotnosti Milana Rúfusa.
Ale oboje má v tomto inkvizičnom samoprocese publicistu Hríba komediálny rozmer. Celé šašovstvo spočíva v tom, že ani najzarytejší nepriateľ poézie, literatúry, kultúry nedokáže v sebe vydolovať potrebu sfúknuť zo stola básnika, mimochodom, s uzavretým celkom slušným dielom. Nie z obáv, ale z obyčajnej, čo aj zvyškovej úcty – ak už nie k životu, potom aspoň k dielu. A to nehovorím o tupozrakosti, ak už Štefan Hríb načal tému Matuškovského spisovateľského ideálu života v súlade s dielom. Ak by sme totiž mali na Slovensku použiť tento meter na všetkých spisovateľov, potom by Hríbov skalpel na vyrezávanie nehodných umelcov musel vniknúť poriadne hlboko do domorodej kultúry. Lebo mnohí spisovatelia, básnici, novinári, umelci celkom nerúfusovsky nielenže nehynuli na barikádach, ako by si to Štefan Hríb prial, ale podaktorí dokonca zápasili na mimoriadne zlej strane.
Písali poéziu smrti, privolávali ju verejnými vystúpeniami a pár rokov trvalo, kým – niektorí – pochopili katastrofu svojho postavenia. O to zaujímavejšie je pozorovať prerod diela i života precitnuvších spisovateľov. Pri všetkých odsudkoch ich minulosti si za svoje znovuzrodenie zasluhujú úctu a za ich prístup k omylom odpustenie. Nik im nevidel do duše a nepoznal ich trápenie za svoje chyby. Nikomu dnes nenapadne odsudzovať Tatarku ani Mňačka, a tak je to správne. Mať v národnej databanke Démona súhlasu, Ako chutí moc a Rúfusovu poéziu nádeje je povznášajúce pre každú hľadajúcu osobnosť.
