Nedávno som počul ohromujúcu prednášku o tom, že na budúci rok občania Slovenska užijú už asi päť miliónov dávok antidepresív. Čiže, na každého jedného občana krajiny pripadne škatuľka antidepresívneho lieku (a k tomu, prosím, pripočítajte ešte rozličné upokojujúce prostriedky a tabletky na spanie). Je to úžasný údaj, ale nie toto je prvoradý problém, lebo viem, že v posledných desaťročiach rapídne stúpol počet ľudí, ktorí majú príznaky depresie. A ako psychiater nemôžem súhlasiť s tými, ktorí v mene takzvanej antipsychiatrie argumentujú, že lieky nie sú potrebné, lebo nie je chorý jednotlivec, ale celá spoločnosť. Pri skutočnej depresii je však medikamentózna liečba skutočne potrebná a aj ja denne predpisujem veľa antidepresív.
Hovoril som o skutočnej depresii, lebo to je môj prvý problém, ktorý by som chcel bližšie objasniť. Totiž v poslednom čase sa čoraz častejšie stretávam s ľuďmi, ktorí navštevujú svojho lekára s takými problémami, ktorých príznaky sa síce podobajú na depresiu, no predsa je reč o niečom inom.
Ak sa niekto dostal do konfliktu so šéfom, neuspel v práci, ak trpí, lebo má zničené manželstvo, ak má výčitky svedomia, lebo vybabral s priateľom, ten sa veru necíti dobre, ale toto nemá nič spoločné so skutočnou depresiou. Tieto pocity sú mučivou súčasťou života, ale človek je práve preto človekom, aby sa s takými problémami popasoval (pozri Dostojevského hrdinov).
