Situácia okolo riaditeľa Národného bezpečnostného úradu Františka Blanárika je čoraz nepríjemnejšia. Aj pre premiéra Roberta Fica, ktorého vláda má za jeho dosadenie do úradu neodškriepiteľnú zodpovednosť, aj pre opozíciu a tiež celú spoločnosť.
Ani úradu nemôže byť príjemné, keď sa o jeho atamanovi šíria už dlhší čas informácie získané z archívu bezpečnostných zložiek o jeho nadpráci v minulosti. Dôležité nie je, či išlo o Blanárikovu vedomú, alebo nevedomú spoluprácu s vtedajšou vojenskou kontrarozviedkou. Právne posúdenie či argumenty sú v tejto súvislosti nanič - Blanárika predsa nikto neobviňuje ani nesúdi. Ide o to, či riaditeľ úradu, ktorý rozhoduje o udelení či neudelení bezpečnostných previerok rôznych stupňov, je vedený osobou, pri ktorej možno vylúčiť akékoľvek vydieranie, protekcionizmus či všeobecne pochybnosti o vydávaných previerkach. Či ich naozaj dostávajú iba tí, ktorí ich podľa zákona majú dostať a či aj reálne prešli stanovenými previerkami. Základná otázka potom znie, či môže byť úrad dôveryhodný, keď ho vedie osoba, o dôveryhodnosti ktorej možno oprávnene a opakovane pochybovať. Inými slovami, aj keby bol František Blanárik čistý ako po použití prostriedku z reklamy, jeho ďalšie zotrvanie v úrade škodí všetkému a všetkým.
Vrátane vlády, ktorá má možnosť podať parlamentu návrh na jeho odvolanie. Argument premiéra Fica, podľa ktorého si nemôže želať viac ako takého šéfa NBÚ, ktorému previerky robila predchádzajúca vláda, je alibizmus najhrubšieho politického zrna. A nehodný predsedu vlády, tobôž takej, ktorá sa pasuje za sociálnodemokratickú.
