Za jediný spoľahlivý liek na hospodársku krízu sa považuje uskromnenie a šetrenie. Naši politici tento recept prijali za svoj. Musíme sa vraj zmieriť s tým, že platy už neporastú, terajší stav treba „zmraziť", pretože lepšie v dohľadnom čase nebude. Jeden slovenský ekonomický novinár v tejto súvislosti napísal, že doteraz sme na Slovensku žili „časy hojnosti" a „roky prudkého bohatnutia".
Dúfam, že tým nemyslel slovenské učiteľky a lekárky, ktoré sa po dvadsiatich rokoch praxe platovo vyšplhajú takmer na úroveň rakúskych upratovačiek. Podobne vyzerá finančná situácia akademikov, vedcov, divadelníkov, výtvarníkov a mnohých ďalších kreatívnych a vzdelaných ľudí, ktorí ešte na Slovensku zostali a venujú sa tomu, čo vyštudovali a čo robiť chceli. Mnohí z nich navyše platia o dve percentá vyššie dane ako ostatní obyvatelia.
Tvoriví kolegovia si už zvykli dokola počúvať, že odmena za prácu bude pre krízu iba „symbolická". No bankové šeky, ceny v obchodoch či splátky úverov rozhodne nie sú abstraktné symboly. Šetriť môžu tí, ktorí žili rozhadzovačne a nad pomery, ale ako šetriť, keď už človek skromne žije?
Zamestnávatelia šikovne využili situáciu, neoľudácka moc im na to skočila, a ani opozícia bohvieako neprotestuje. Svetoví ekonómovia tvrdo a právom kritizovali americký hyperkonzum a úverovú hystériu. Lenže nič také u nás nejestvuje. Zadlženosť slovenských domácností dosahuje v európskom porovnaní menej ako desatinu priemeru a v porovnaní s USA je na úrovni štatistickej chyby.
