Je to už pekných pár rokov, čo som napriek Baudelairovmu obdivu odsunul v duchu do „sekáča" ctihodného klasika karikatúry Grandvilla ako dokonale obnoseného. Nie pre jeho archaicky minucióznu kresbu. Akosi priveľmi mi pripomínal otrepanú školskú definíciu bájky, kde „zvieratá konajú ako ľudia". Zdalo sa mi, že moderný humor vidí veci zložitejšie a smiech ukrýva skôr v druhom pláne, že karikatúru dynamizujú náznak a skratka.
Nedávno som sa však musel nestorovi pokorne ospravedlniť. Pri listovaní v zaprášených Obrazoch zo súkromného života zvierat ilustrácie jeho štvornožcov v parádnych ľudských odevoch priam zasvietili. Akoby si len tak odskočili z nášho politického Olympu či televíznej Smotánky. Pána premiéra som medzi nimi síce nenašiel, ale pravdupovediac, ani som ho nehľadal. On je z trochu inej knihy: chalan, ktorý nečítal indiánky a nenaučil sa od ich hrdinov mlčanlivému sebaovládaniu. V nijakom rodokapse by ako pištoľník neprežil prvý zbytočne vyprovokovaný konflikt v saloone.
Je tu však, povedzme, exemplár, ktorý akoby z oka vypadol Grandvillovmu vyparádenému cynickému lišiakovi, a rovnako dobre vie, že keby svoje reči neprednášal s falošným pátosom, už prvá veta by prezradila, že sú len znôškou demagogických poloprávd. A ďalší s hruďou ako sud, typický nadúvajúci sa páv, i keď hovorí ukrivdeným hláskom baránka v konflikte s pomyselným vlkom (prirodzene „z predchádzajúcej vlády"). A potom celá farebná škála Grandvillových hlbokomyseľne sa tváriacich sliepok a husí, so zádumčivým úsmevom meditujúci osol či ezoterický hroch... Všetci, pravdaže, s výbornou chuťou do jedla (gogoľovské „svinské rypáky" pre istotu radšej ani nespomínam).
