A pritom máme toľko čítačiek (v divadlách hier, v knižniciach kníh), a mamy a babičky toľko nahlas čítajú deťom pred spaním. Neuvedomili by sme si ani to, že slovo „čitateľ" máme akosi v praxi vyhradené iba pre toho, kto číta potichu, očami, a pre toho, kto sa venuje čítaniu pravidelne (kto sa vyčleňuje napríklad v skupinách „diváci - poslucháči - čitatelia"). Zrejme preto siahli naše médiá tento týždeň pri referovaní o oscarových cenách k rozmanitým prekladom názvu filmu The Reader natočeného podľa románu Bernharda Schlinka Der Vorleser. Uvádzali ho ako Predčítač, Predčítavač aj Lektor. Táto rozmanitosť však nemusela vzniknúť z nevedomosti.
Aktuálny slovníkový doklad na jestvovanie označenia osoby, ktorá predčíta, číta nahlas, je iba jeden a ten pochádza zo Slovníka slovenského jazyka (1959 - 1968), ktorý však nemá platnosť súčasnej jazykovej normy. Obe slová - predčítač aj predčítavač sa tu uvádzajú ako zriedkavé výrazy. Mnohí sa teda opreli o názov slovenského prekladu Schlinkovej knihy, ktorá vyšla v Ikare v roku 2006 ako Predčítač. Tí, ktorí sa však neuspokojili s mechanickou a odosobnenou asociáciou, ktorú vyvoláva slovo „čítač" (čítacie zariadenie), volili podobu Predčítavač. Zdala sa im „životnejšia". A napokon tí, ktorí zistili, že sa nikde v príručkách neuvádza sloveso „predčítavať", pretože sloveso „predčítať" je obojvidové, volili do názvu slovo „lektor". Lektor však v slovenčine funguje väčšmi vo význame učiteľ, prednášajúci, posudzovateľ.
