Má veľmi nenápadné sfarbenie. Aj keby ste ho videli, napríklad tučnými písmenami prichyteného pri čine, vyšmykne sa vášmu úsudku. Je úplne sivý. Nudný. Nenápadný.
Zvykne sedávať v komisiách rôzneho druhu, (ktoré schvaľujú peniaze pre rôzne projekty) a sedí zároveň na popredných miestach tých spoločností, ktoré o tieto peniaze žiadajú. Charakterom je to cezpoľný živočích (hovorovo Sedlák) usídlený v mestách, činorodej nátury. Už dlhé desaťročia sa mu darí parazitovať v „kultúre", v ostatných rokoch sa priživuje na grantoch, funguje v mnohých producentských spoločnostiach atď., atď. O zábavnom priemysle, ktorý u nás kvitne s požehnaním štátu a občas i cirkevných hodnostárov ani nehovoriac!
Príkladov je mnoho, aj šaškáreň s názvom Eurovízia a jej neprehľadné zákulisie priam odkazujú na tento druh. (Tu poprosím láskavého čitateľa, aby ma nepodozrieval, že v súťaži s týmto názvom túžim niekedy v neskoršom veku vystupovať, a preto zo žiarlivosti píšem tento článok, naozaj čestne vyhlasujem, že v podobnej súťaži netúžim nielen vystupovať, ale ani sa na ňu dívať, súťaže tohto typu sú pre mňa desivé, odkedy som si ešte za socializmu v rámci Bratislavskej lýry vypočula pesničku od Hanky Zagorovej v podaní nejakej vietnamskej speváčky, ktorá spievala v češtine, zasnene, priam ufónsky: „To še mi šnat jeňom zdaaa, aaa aaa", so všetkými tými flitrami a tou smutnou pozlátkou naokolo - myslím, že som schytala takú dávku revuálneho autizmu, že ani môj neskorší zážitok z blázinca už to nepredčil.) Človek nikdy nevie. Niektorí ľudia toho veľa stihnú, s Hrabošom obyčajným by ste si ich márne plietli, vedia sa obhájiť: „Píšem scenár na Eurovíziu, som v SOZE, robím v orgánoch Opusu a pracujem vo Forze. Nie je podstatné, či je niekto z Forzy, alebo Opusu, dôležité je, aby akcia dopadla dobre. Nevidím v tom problém." Hovorí Juraj Čurný pre SME ohľadom odhalenia jeho dramaturgie v slovenskej časti súťaže Eurovízia. Vidíte? Už ste si mysleli, že ho máte? Hovorím vám, že Hraboša obyčajného len tak ľahko nenájdete!
