Politik by mal zodpovedať za každé svoje rozhodnutie. Nielen za to správne, ale - a to dvojnásobne - aj za to nesprávne, pomýlené, nedomyslené. Ba dokonca aj za to, keď v nejakej veci nerozhodol vôbec, rozhodnutie odkladal a spôsobil tým ujmu.
Hovorí sa tomu rozhodovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Našim politikom na najvyššej úrovni predpisuje v tomto zmysle záväzný sľub Ústava Slovenskej republiky. Poslanec Národnej rady preberá svoj mandát so slovami: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem plniť v záujme jej občanov. Budem dodržiavať ústavu a ostatné zákony a pracovať tak, aby sa uvádzali do života." Skoro identický text sľubu je záväzný pre člena vlády Slovenskej republiky, o niečo rozšírený je pre prezidenta republiky a pre sudcov Ústavného súdu. Z tohto modelu potom vychádzajú aj sľuby politických činiteľov správy vecí verejných až po miestnu rovinu.
Kolísavý intelektuál
Keď to tu teraz takto citujem, znie to ako z rozprávky. Pred dvadsiatimi rokmi sme na námestiach skandovali: Nie sme ako oni! Prevzal som svoj post vo federálnej vláde národného porozumenia a každé ráno ma cestou tam rozbolelo brucho. V noci som sa strhával zo sna, lebo má trápilo svedomie, či som dostatočne zvážil svoje rozhodnutie o prepustení toho či oného komunistického nomenklatúrneho kádra zo zamestnania. Veď ten včerajší mal ženu a dve deti.
Už vtedy som zistil, že sa do politiky nehodím. Ak by som mal takto žiť, skončím na žalúdočne vredy alebo na infarkt. Bol som kolísavý intelektuál, ktorý všetky svoje rozhodnutia opatrne zvažuje a spätne preveruje. Politika však chce rozhodných chlapov, ktorí sa rozhodujú rázne, za svojím rozhodnutím si stoja a už sa k nemu nevracajú. Niet kedy, čakajú ďalšie. Kde je však tá optimálna hranica, pri ktorej je politik dostatočne razantný, akcieschopný, a zároveň stále plní sľub, s ktorým do politiky vstupoval?
Mravné víťazstvo
V tom sľube sa nehovorí o morálke či mravnosti, len o cti a svedomí, o záujme občanov a o zákonoch. Morálka v politike, etické správanie sa politika je totiž problém z iného súdka, často nám zahmlieva podstatu veci.
Byť politikom je profesia, podobne ako profesia právnika, lekára či učiteľa. Morálka patrí do politiky v rovnakom zmysle, ako patrí do medicíny či advokácie. V nijakom prípade však nemožno akceptovať pohltenie politiky morálkou, a už vôbec nie moralizovaním, kedy sa vlastné politické kritériá politického diania nahradzujú univerzálnymi kritériami etickými. Takto sa potom prestáva rozlišovať medzi politikou úspešnou a neúspešnou, schopnou a neschopnou, medzi politickým umením a politickým babráctvom, medzi profesionalizmom a amaterizmom v politike. Politický debakel sa zakrýva pofidérnym mravným víťazstvom, neschopnosť v politickom vyjednávaní a v snahe o konsenzus neochvejným mravným postojom či vernosťou etickým princípom.
"Obsah pojmov rytierska či občianska česť upadol do zabudnutia, zostalo len to, čo sa z nich dá speňažiť: kšeftárska česť."
Morálka v medicíne rovnako znamená, že pre pacienta nebude rozhodujúcim kritériom, či je jeho lekár veselým človekom, či v nedeľu chodí do kostola, či žije usporiadaným rodinným životom a podobne. Prvoradé bude, ako sa jeho profesionalita prejavuje na operačnej sále, pri spolupráci s ostatným personálom, pri zaobchádzaní s pacientom. Ak je toto v poriadku, ak sú dobré výsledky jeho profesionálnej činnosti, všetko ostatné by mi malo byť ľahostajné a vlastne ani ma do toho nič. Pacienta môže jeho osobný život začať znepokojovať vtedy, keď sa v ňom objavujú nejaké anomálie, ktoré nepriaznivo ovplyvňujú aj jeho život verejný, jeho povesť a profesionálny výkon. Keď, povedzme, prepadne drogám či alkoholu, keď nie je schopný zvládnuť krízu vo svojom rodinnom živote, teda keď prestáva byť spoľahlivým profesionálom vo svojom odbore. A politik je na rozdiel od lekára obvykle viac pod drobnohľadom médií, bulváru, paparazzov, s rozkošou sa vŕtajúcich v jeho morálnom profile.
Bezradné svedomie
Politika má mnoho rovín, ale jej rozhodujúcim účelom je správa vecí verejných. V súčasnej demokracii majú budúcnosť profesionáli pred politickými amatérmi, odborníci pre istú oblasť verejnej správy pred politikmi na každé použitie, ochotnými ujať sa každého postu ako politického džobu. Preto sme vyšli z tézy, že politik sa musí rozhodovať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Jeho svedomie zostáva bezradné, keď dôverne nepozná predmet svojho rozhodovania, keď celkom presne nevie, o čom je reč. Odborný manažment tejto správy vecí verejných je postavený na roveň každej inej obdobnej službe verejnosti a jeho výkon musíme posudzovať podľa týchto profesionálnych kritérií. Morálne kritériá ich nemôžu nahradiť; vstupujú však do hry vtedy, keď sa vlastné profesionálne kritériá porušujú, prekrúcajú a nahrádzajú, napríklad, korupciou, protekcionárstvom, partajníctvom a podobne. A tu je už morálka úzko spätá so zákonmi a so záujmami občanov, na ktoré predsa politici prisahali.
Žiaľ, z textu sľubu politikov sú dnes zákony jediná istota podľa ktorej možno merať hodnotu ich úspešnosti a dôveryhodnosti. Záujmy občanov sú kategória, ktorú si každý politik vykladá podľa svojho straníckeho trička, ich bombastické a demagogické interpretácie prekrývajú pôvodný zmysel tohto pojmu. Každý o sebe tvrdí, že koná v posvätnom záujme občana, niet nikoho, kto by si priznal opak. Toto zaklínadlo je totálne znehodnotené, stratilo svoju silu.
Obsah pojmov
Zostáva úvodná magická floskula sľubu, kde sa náš politik odvoláva na svoju česť a svedomie. Slová, ktoré sa úplne vytratili z nášho každodenného politického slovníka a pokiaľ sa ešte sporadicky objavujú, tak len v kurióznych kontextoch. Napríklad česť ako predmet občianskoprávneho handlu, kedy sa politik snaží vysúdiť čo najtučnejší obolus za údajné pošramotenie svojej údajnej cti. Súťažia, kto dostane viac za jej pokorenie. Obsah pojmov rytierska či občianska česť upadol do zabudnutia, zostalo len to, čo sa z nich dá speňažiť: kšeftárska česť.
A pokiaľ ide o svedomie, preň sa už nikto ani len nesúdi. Naši dnešní politici tak skladajú občanom sľub na niečo, čo sa už dávno nenosí, čo už dávno nemajú a čo im už dávno vôbec nechýba. Prinajmenšom sa tak tvária, lebo dnes je to v móde.
Nezostáva nám nič iné len čakať na novú generáciu politikov, ktorá aj tieto pojmy začne znovu brať vážne. Čo keby s tým začali už terajší kandidáti na prezidentský úrad a vysvetlili nám voličom, čo pre nich znamenajú česť a svedomie, na ktoré nám hodlajú prisahať. Možno by ich tým opäť uviedli do obehu v politickom živote krajiny. Pomohlo by jej to.
Miroslav Kusý (1931) je politológ a filozof. Žije v Bratislave. Bol rektorom Univerzity Komenského v Bratislave.
Je členom rôznych organizácií na ochranu ľudských práv a autorom viacerých publikácií, medzi tie posledné patria Čo s našimi Maďarmi a Na vlnách Slobodnej Európy.
