V starom Ríme politikov, ktorí stáli na strane chudobnejšieho ľudu a prednostne zastupovali jeho práva, označovali slovom „populares". Znamenalo to „ľudový", alebo tiež „stáť na strane ľudu". Takýto politik bol mužom solidarity, ktorú realizoval v politickej rovine a vo verejnej a právnej sfére. Termín „populizmus", odvoditeľný od tohto antického pojmu, sa potom objavil až koncom 19. storočia v Amerike a súvisel so vznikom reformného politického hnutia, ktoré stálo na strane farmárov a obhajovalo ich práva (tzv. agrárny populizmus). Je zrejmé, že obsah tohto pojmu sa dnes už tak posunul, že od pôvodného antického i od moderného amerického obsahu je na hony vzdialený.
Populizmus dnes s obľubou vytvára protiklad „ľud" a „ostatní", alebo „my" a „oni". Napríklad za výrok: „Stavil som na priamy kontakt s verejnosťou. Kým iní ležia niekde na pláži, alebo sa bicyklujú, ja chodím z dediny do dediny," by sa nemusel hanbiť ani súdruh Gottwald. Populista potrebuje obraz nepriateľa, a keď ho nemá, vyrobí si ho. A potom naň poukazuje, spája s ním všakovaké hrozby a vystríha pred ním. Morálna rétorika u jedných populistov, sociálna a národná zas u iných sa stáva prostriedkom boja a označovania „ostatných" za nie dosť morálnych, respektíve nesolidárnych a protinárodných. Tak si populista posilňuje sebavedomie, masíruje svoje osobné i politické ego, predkladá čiernobiele videnie sveta, vytvára zdanie politickej či ideovej sily, a tak získava stúpencov. Hrá na pocity a city ľudí, zväčša na také, ktoré sa spájajú s nejakou identitou, najčastejšie náboženskou alebo etnickou. To všetko pod príťažlivým rúchom ideologickej rétoriky, respektíve ideologizovania sociálnych, národných alebo etických tém.
