Keď chcem niečomu porozumieť, obraciam sa na slová. Na ich prvotné významy. Krízu ako slovo do európskej kultúry vniesli Gréci. V gréckom slovníku čítam, že krísis znamená rozhodnutie, súd, odsúdenie, spor, preteky, zápas, úsudok, výrok, obžalobu, právo, spravodlivosť, trest. V latinčine, ktorá toto slovo prebrala od Grékov, znamená crisis už rozhodnutie, rozhodujúci obrat, zvrat, rozhodujúcu chvíľu. No a súčasný Slovník cudzích slov uvádza aj toto: „Kríza je ťažký, prechodný stav, vrcholné obdobie prekonávajúce najväčšie ťažkosti, nedostatok, úpadok." Cítite ten úpadok nádeje? Kým pre staré národy bola kríza duchovným fenoménom, okamihom, ktorý sa roztváral k zmene, u nás je to už katastrofa. Vôbec sa neodvažujem ponúkať recept na to, čo je okolo nás. Ako by som mohol rozumieť svetovému chaosu, keď je mojou výzvou porozumieť nepokoju vo mne!
Obraciam sa teda do seba a rekapitulujem krízy, ktoré som prekonal vo svojom živote. Vždy som sa vtedy stíšil, ponoril do seba, skúmal som, čo je vo mne cenné a neopakovateľné. Čím som potrebný, nevyhnutný pre druhých, až tak, že by mi boli ochotní dať niečo zo svojho imania, niečoho sa odriecť a ponechať to mne. Jedlo, teplo, strechu nad hlavou. Lebo akokoľvek sme globalizovaní a scivilizovaní, nakoniec sa všetko zvrtne na týchto pár vecí. Zistil som, že som tu na to, aby som rozprával príbehy a podobenstvá.
