, a pokiaľ sa niekomu zdá, že dnes v kríze nie je, ide o omyl - niežeby nebola, len si to nemá kto všimnúť, a keby sa aj našiel, nemal by sa s tým komu zdôveriť, lebo literatúra už takmer nikoho nezaujíma. Dalo by sa teda povedať, že vo väčšej kríze ako literatúra je vzťah k nej. Jedným z dôsledkov je absencia literárnej kritiky; jej miesto zaujalo „manažovanie" a propagácia jednotlivých autorov či kníh.
„Tvorba sa nemôže rozvíjať bez komunikácie, bez ohlasu a na to pasívny masový čitateľ, ktorého sa radi dovolávajú autori najmä proti kritike, nestačí. Bez kritiky by bola literárna tvorba modlitbou zbožného: rozhovorom, ktorý je naveky monológom." Tieto slová napísal kedysi dávno, v roku 1966, Vladimír Petrík. Platia dodnes. Sám som sa v tých časoch už motal okolo literatúry a môžem vydať subjektívne svedectvo, že v mojom literárnom dospievaní zohrala kritika významnú úlohu. Popri Milanovi Hamadovi, ktorý mal vlastnú koncepciu literatúry a v jej mene tlačil či ťahal pôvodnú tvorbu k hlbším filozofickým úvahám o osude moderného človeka, alebo Pavlovi Števčekovi, ktorý hodnotil literatúru najmä z hľadiska dobových spoločenských ideálov a často sa dával uniesť vlastnou výrečnosťou, patril k „mienkotvorným" kritikom aj Vladimír Petrík, a pre mňa to bol práve on, kto vo vtedajších „krízových" časoch najspoľahlivejšie odmeriaval pacientovi teplotu a určoval mu presnú diagnózu. Vychádzal vždy z konkrétneho textu, nevnucoval mu svoje predstavy, ale usiloval sa z neho vyčítať autorský zámer a podľa jeho úspešného či neúspešného naplnenia dielo hodnotil. „Nikdy som tiež nezbadal, že by tento kritik často používal veľké slová, ako sú napríklad morálka, pravda a podobne, ale máloktorý kritik tak bez fanfár dbal a dbá na morálnosť a pravdivosť vysloveného slova," vyjadril sa o ňom Milan Hamada, a je to výpoveď nielen o literárnych, ale aj o ľudských kvalitách Vladimíra Petríka.
