K známym príbehom zo života bájkara Ezopa patrí ten, keď hosťom filozofa Xantosa podával po dva večery jazyk v troch chodoch - varený, pečený a smažený. Raz ako najlepšie mäso, druhý raz ako najhoršie mäso. Napriek tomu, že Xantosovi hostia nevládali stráviť jazyk podávaný na toľko spôsobov, filozof nemohol otroka potrestať. Proti jeho argumentom bol bezmocný. „Jazyk je základom filozofie a výchovy. Bez jazyka nemôže človek nič zobrať ani dačo dať, ani zameniť. Pomocou jazyka stavajú sa mestá, uznášajú zákony, šíri sa učenie. Bez jazyka sa celý náš život rozpadáva. Ktoré mäso je krajšie a lepšie od jazyka?" Pri druhej voľbe sa Ezop bránil takto: „Jazykom dochádza k nepriateľstvu, hádkam, závisti, žiarlivosti, nenávisti, boju a vojne. Najhorší na svete je jazyk."
O odkaze tohto príbehu som bola nútená rozmýšľať po nedávnej premiére dokumentárneho filmu Petra Kerekesa Ako sa varia dejiny. Aj tam sa varilo, pieklo, smažilo a aj tam okrem iných súvislostí aj v dotyku s témou jazyka. Európski vojnoví kuchári hovoria o svojich vojnových hrdinstvách a prehrách. Jedna výpoveď svojou iracionalitou odzbrojí.
Chorvátsky kuchár hovorí: „V roku 1980 som bol v bývalej Juhoslovanskej národnej armáde a dostal som ponuku, aby som sa stal inštruktorom varenia v Titových kasárňach v Ľubľane. Odmietol som to. Lebo som nechcel zaúčať vojakov, ktorí neboli moji. Tí, čo neboli moji, teda... Srbi. Tu je kniha, podľa ktorej sme chystali jedlá - Recepty na prípravu jedál v Juhoslovanskej národnej armáde. Všetko bolo napísané po srbsky, a to nie je môj jazyk. Môj jazyk je chorvátčina. Konkrétne sa tu písalo: 'restovaná džigerica', zatiaľ čo my tomu hovoríme 'dinstana jetrica', povedzme, 'borania na ulju', zatiaľ čo my to voláme 'mahune' alebo 'dinstane mahune' a nie 'boranie'. To sú názvy jedál, ktoré sme tak v Chorvátsku nenazývali."
