Ako organizátor sviečkovej demonštrácie si prinášal na politickú scénu po novembri 1989 kredit z minulosti a usiloval sa obnovovať si ho zas a znova. Nehľadal zisk pre seba - dodnes žije v bytíku, v ktorom žil aj pred dvadsiatimi rokmi. Jeho vždy trápili hlavne cudzie starosti. A poctil ma tou dôverou, že ma k riešeniu niektorých prizýval.
„Založ divadlo," povedal mi raz, keď ma stretol. „Musíme dostať Milana Sládka nazad z emigrácie."
„Chce to aj strechu, pod ktorú by sa mohol vrátiť."
„Tak nájdi aj tú strechu."
Našiel som Arénu - zdevastovanú historickú budovu za Starým mostom, v ktorej priestoroch práve vypršal čas prenájmu televíznym skladom a dielňam. No televízia sa tých priestorov vzdávala nerada. Nestačilo, že sme založili divadlo Aréna na papieri a že som bol jeho dočasným riaditeľom (Milan Sládek nemal ešte občianstvo) - o budovu Arény bolo treba zabojovať.
Zábavná spomienka: zlákal som raz zopár kompetentných, aby si šli budovu obzrieť. V dožívajúcich skladoch a dielňach bol už iba vrátnik, ale toho už pred nami varovali, nesmel nikoho vpúšťať. Darmo sa predstavil primátor. „Ľutujem, nemôžem vás vpustiť." Darmo sa predstavil minister kultúry. „Ľutujem, nemôžem." Darmo sa predstavil aj predseda parlamentu. „Ľutujem, pán Mikloško, nejde to." Už by sme to vzdali, no zrazu ukázal preukaz Mikloškov bodyguard, a vrátnik kapituloval: „Nech sa páči, páni."
