V júni 1990 som spolu s hercami martinského divadla putoval po najvýznamnejších švajčiarskych mestách s inscenáciou Havlovej hry Audiencia. Čo čert nechcel, práve v tom čase sa u nás konali prvé slobodné voľby po páde komunizmu. Zopár dní ma trápilo, že sa na nich nebudem môcť zúčastniť, ale potom mi napadlo spásonosné riešenie.
Môj syn, vtedy dvadsaťročný študent, ktorý s partiou spolužiakov pomáhal stavať v novembrových dňoch 1989 na Námestí SNP večer čo večer tribúnu, aby ju po mítingu zasa zbúrali, bol už v júni 1990 skeptickejší ako ja a videl „za roh“, spoza ktorého sa usmievala populárna vizáž Vladimíra Mečiara. I usúdil, že nemá koho voliť, a tak voliť nepôjde.
Tak som ho poprosil, či by – ako presvedčený nevolič – nešiel voliť namiesto mňa. Jeho vnútorné presvedčenie tak zostane nedotknuté a môj hlas neprepadne; aj keď bude voliť so svojím voličským preukazom, bude voliť v mojom mene. „A koho, prosím ťa,“ opáčil s dešpektom. „No predsa VPN,“ odvetil som optimisticky. Mladý skeptik prijal otcov naivný zápal stoicky a ako slušne vychovaný syn súhlasil.
Vrátili sme sa zo Švajčiarska deň po voľbách. VPN zvíťazila. Ponáhľal som sa do Domu odborov na míting víťaznej strany a tam som sa dozvedel, že dezignovaným premiérom prvej slobodnej vlády sa nestal ani Fedor Gál, ani Jozef Kučerák, ale Vladimír Mečiar. Syn ozaj dovidel za roh.
Tak som už pred devätnástimi rokmi uskutočnil – síce v opačnom garde, ale predsa – čerstvý a geniálny návrh poslancov Palka, Mikloška, Minárika a Bauera: „Rodičia majú právo vo voľbách voliť i za každé svoje dieťa mladšie ako 18 rokov.“
