Nemšová sa pre mňa nespája iba s istým podnikovým právnikom. Z jednoduchého dôvodu: narodil sa tam môj otec, na cintoríne mi ležia príbuzní.
Jedného z nich si dokonca zvolili za starostu, a nie iba raz. Jozef Bútora, otcov brat a môj strýko, bol nielen zručný tesár, ale aj vážený verejný činiteľ. V tridsiatych rokoch minulého storočia bol starostom Nemšovej za sociálnych demokratov. Nebola to ľahká doba, kríza vrcholila, zadlžená nemšovská skláreň musela zastaviť prevádzku. „No a otec prispel k tomu, aby sa s tým niečo urobilo," hovorí mi bratranec, tiež Jozef. Skláreň kúpil priemyselník Karol Schedlbauer, a výrobu sa podarilo obnoviť.
Sklo má neodolateľný pôvab, pôsobí čisto, jednoducho a prirodzene. Na Slovensku máme úžasnú históriu desiatok sklární, zberatelia o tom vedia svoje: podnosy, misky, tanieriky, vázy, krčahy, dózy, cylindre, liekovky, mliečniky, kalamáre, octenky, poháre všetkých tvarov a farieb...
Sociálna demokracia potom zo Slovenska vymizla. Najprv ju v januári 1939 rozpustila autonómna vláda. Počas vojny síce vznikli odbojové bunky i skupiny a sociálni demokrati vystupovali samostatne - popri komunistoch a občianskom bloku. Napokon sa však presadila línia, ktorá viedla k zlúčeniu s komunistickou stranou. Vo voľbách v júli 1946 preto strýko Jozef kandidoval za Demokratickú stranu a v tesnom súboji so súperom z radov KSS napokon vyhral. Dlho však vo funkcii neostal, po prevrate vo februári 1948 sa vrátil k tesárčine. To bolo tak, vraví bratranec, nemali ho radi ani gardisti, ani komunisti.
