V utorok uplynulo 50. rokov od protičínskeho povstania v Lhase. Marec 1959 predstavuje míľnik v novodobých dejinách Tibetu: obdobie relatívne tolerantnej národnostnej a náboženskej politiky v Centrálnom Tibete, ktorého autonómny status garantovala zmluva podpísaná medzi Čínskou ľudovou republikou a miestnou tibetskou vládou v máji 1951, sa skončilo.
Po protičínskych nepokojoch a úteku 14. dalajlámu do indického exilu sa pekinský režim rozhodol zrušiť všetky špecifické práva Tibeťanov a v priebehu niekoľkých mesiacov presadil maoistický model socializmu aj do tradičnej tibetskej spoločnosti. Pozemková reforma, triedny boj zameraný na politickú aj náboženskú elitu a prenasledovanie budhizmu zapríčinili postupnú asimiláciu Tibeťanov, ktorá vyvrcholila počas Kultúrnej revolúcie v rokoch 1966 - 1976.
Pragmatický kurz Komunistickej strany Číny od konca 70. rokov umožnil aj čiastočnú náboženskú obnovu v Tibete a uplatňovanie autonómnych práv, tento vývoj však viedol aj k posilneniu tibetskej identity a k čoraz hlasnejším požiadavkám po nezávislosti a návrate dalajlámu.
Koniec ilúzie
Krehká ilúzia stability v Tibete, kde sa od začiatku 90. rokov čínskym úradom darilo predchádzať väčším prejavom odporu, sa skončila v marci minulý rok. Desiatky demonštrácií v Tibetskej autonómnej oblasti i v priľahlých provinciách osídlených tibetskou populáciou ukázali, že nezanedbateľná časť Tibeťanov naďalej podporuje myšlienku samostatnosti, ako najvyššiu autoritu rešpektuje 14. dalajlámu a odmieta čínsku politiku v Tibete.
Po potlačení protestov vláda stavila na tri tradičné nástroje svojej politiky v Tibete: zvýšená prítomnosť vojakov a policajtov má predísť ďalším protestom, investície centrálnej vlády do budovania infraštruktúry majú zvýšiť životnú úroveň Tibeťanov a ich lojalitu k čínskemu štátu, rozsiahla ideologická kampaň, tzv. výchova k vlastenectvu, ktorá sa začala v apríli 2008 v tibetských budhistických kláštoroch (tradične vnímaných ako centrá protičínskych aktivít) a neskôr sa zamerala aj na iné vrstvy tibetskej spoločnosti, má za cieľ indoktrinovať obyvateľstvo. Tlak štátnej moci, zatýkanie Tibeťanov obviňovaných zo separatizmu a kritika dalajlámu však napokon iba zvýšili odpor Tibeťanov proti čínskej vláde.
Ani zvýšená prítomnosť ozbrojených zložiek nedokáže zabrániť individuálnym prejavom odporu: tibetské zdroje naposledy informovali o protestoch v Lithangu a Kardze vo východnom Tibete začiatkom lunárneho tibetského Nového roku (koniec februára). Beznádej a frustráciu Tibeťanov dokumentuje aj tragický prípad mnícha z kláštora Kirti v Ngawe v západnom S'-čchuane, ktorý sa na protest pokúsil upáliť. Dalajláma označil situáciu v Tibete ako „veľmi napätú" a varoval pred jej eskaláciou.
