Musíme lúštiť to, čomu nerozumieme. V jednej staršej knihe básní som vzadu našiel svoju slabo čitateľnú poznámku, napísanú na základe čohosi, čo sa už vymklo z pamäti: „Ubúda bláznov. Bude zle." Mohol to byť aj citát, ale z tejto knižky nie.
Skúšam uvažovať súčasne, veci si ujasniť. Z hľadiska vývoja dejín civilizácie je to formulácia azda aj nezmyselná. Napokon, kto je blázon? Ten, kto myslí a koná neštandardne. Stojí mimo vývoja sveta? Ide iným smerom? Je to pre ľudstvo hrozba? Je to nádej? Vyjsť z krízy, ktorú, zdá sa, vyvolalo finančníctvo, a po svete ju rozšírila ekonomická globalizácia, to azda možno len metódou neštandardného myslenia.
Na prelome pätnásteho a šestnásteho storočia Erazmus Rotterdamský svojou Chválou bláznovstva (Chválou hlúposti, ako prekladajú niektorí, ale bláznovstvo je tuším lepšie), satirou, rozhýbal stojaté vody vtedajších pomerov pohybom smerom k múdrosti. Netreba vždy naznačiť východisko, ale tendencia k múdrosti môže pomôcť nájsť uhol, kde by sa veci mohli zvrtnúť k lepšiemu. Spoločnosť sama hľadá tých, ktorí môžu v súčasnosti pomôcť spamätať dobu. Kedysi som čítal, že Goethe bol aj preto geniálny, lebo doba si vyžadovala géniov, bežným spôsobom si sama nepomohla dopredu. Génius vie hoci na malej ploche spraviť rozhodujúci obrat k lepšiemu. Tak bol Goethe aj štátnik, aj vedec, aj hospodár, skoro by sa dalo povedať ekonóm. Popritom aj veľký básnik. Génius.
