Takéto vtieranie sa do priazne voličov Smeru je totiž za čiarou morálneho kompromisu, vkusu a základnej politickej integrity ešte i vtedy, ak jej neveríme ani slovo (čo sa odporúča).
Prekročme bizarnosť, že Radičová apeluje na „zmenu názoru" na svoju osobu u premiéra, keď to už zvládol u Gašparoviča, i pobúrenie, aké táto odvážna predstava u Fica vyvolala. Pýtajme sa radšej, či v ústavnej kompozícii „slabého" prezidenta existuje dnes významnejšia „kompetencia", ako z autority priameho mandátu a vlastnej osobnosti dvíhať svoj hlas, ak má pocit, že sa deje deformácia, útok na slobodu, neprávosť či krivda. (Čo by zostalo z Michala Kováča?)
