Keď príde čas nájsť chlapca, ktorý je ďalším znovuzrodením dalajlámu, vyberú sa lámovia po tibetskej krajine hľadať ho. Podľa presne určených znakov vyvolené dieťa rozpoznajú, privedú do Lhasy a tam ho vychovávajú najučenejší z učených a najzbožnejší zo zbožných, aby sa stal Oceánom múdrosti - duchovným vodcom Tibetu. Žiadna demokracia, žiadne voľby, žiadni kandidáti. Len dve desiatky rokov tvrdej prípravy.
A teraz si predstavme, že by sa Tibeťania zbláznili a rozhodli sa dalajlámu voliť priamou voľbou s odôvodnením, že ich ľud je najmúdrejší, a teda všetko vie najlepšie. Už by nebola potrebná dvadsaťročná drina. Najučenejší z učených by sa zoskupili do volebných tímov a vymýšľali by volebné slogany, najzbožnejší zo zbožných by špekulovali, či ich kandidát má mať na bilbordoch v pozadí Himaláje, alebo palác Potala. Mandaly by už neznázorňovali harmóniu sveta, len logá jednotlivých kandidátov. Kúsky látky, na ktoré sa píšu želania a vešajú na stromy, by zaplavili nadávky na adresu nepopulárnych kandidátov - poväčšine v gramaticky nesprávnej tibetčine. (Najvášnivejšie debaty by vyvolala otázka, či si majú kandidáti navzájom vykať, alebo tykať.) Provládny denník by navrhol, aby posledná reinkarnácia dalajlámu bola vyhlásená za povinný prototyp, ktorému sa musí každý ďalší podobať. Opozícia by prišla s prekvapujúcim návrhom, že je čas, aby sa dalajlámom stala po prvý krát žena - dalajlámka. Nečakanú popularitu by získal bezzubý a negramotný chovateľ jakov, ktorého celý volebný program by znel jednoducho: aj ja chcem byť dalajlámom! Tibet by zaplavili bilbordy, plagáty, pútače a letáky, ktoré by sľubovali tie najkrajšie zajtrajšky s tým najkrajším dalajlámom.
